Zaujímavé okamihy nám prichádzajú do života nečakane a v súvislostiach, ktoré by sme si niky nespojili. Pri hľadaní originálneho darčeka sa vám môže stať, že objavíte prvok z minulosti, ktorý sa dotýka vašej súčasnej práce.
Ak chcete v dnešnej dobe darovať niečo z kože, čo je originálne a jedinečný kus vyhľadáte remeselníka. Jedného takého oslovíte, dohodnete zákazku a idete si prevziať tovar. Pri zjednávaní sa vám môže stať, že takýto remeselník vás pozve na návštevu svojej súkromnej zbierky. Zbierky nie hocijakej – zbierky historických kočiarov. Pri návšteve u neho doma si vypočujete jeho zaujímavý životný príbeh o láske ku koňom a jazde na kočiaroch. Jeho víťazstvách i prehrách. Prezriete si zbierku kočov a natrafíte na jedinečný kúsok – dostavník rakúsko-uhorskej pošty – je skoro dvakrát tak vysoký ako vy. Ako správneho „poštára“ vás zaujme a s majiteľom prehodíte pár slov. Vysvetlí vám, že kočiš musel byť vzdelaný človek, musel ovládať niekoľko rečí, keďže neprepravoval iba zásielky ale aj cestujúcich.
Po návrate domov premýšľate, že tí kočiši, to teda nemali vôbec jednoduché a začnete trošku pátrať v histórii. A čo nenájdete! Veľmi zaujímavú vec. Veď posúďte sami.
Najvýznamnejšou novinkou na úseku pošty za panovania Márie Terézie bolo, že sa zaviedla preprava listových zásielok balíkov a osôb poštovými kočmi.
Jednotlivé typy používaných kočov boli: žurnaliery pre prepravu listovej a balíkovej pošty a diligencie – dostavníky, pre prepravu osôb. Ťažšia batožina sa zo začiatku prepravovala ešte súkromnými prepravcami. Neskoršie však aj prepravu týchto zásielok prevzala pošta.
Poštové trate na Slovensku až do roku 1783 vychádzali z Bratislavy alebo smerovali do Bratislavy. Po premiestnení vedenia pôšt do Budína sa začali poštové spoje prebudovávať tak, aby smerovali do Budína. Na hlavných linkách premávali poštové koče s dvoma koňmi, ktoré sa nazývali „obyčajná – ordinárna pošta“, potom poštové koče s troma koňmi, nazývané „krížna pošta“ a nakoniec poštové koče so štyrmi koňmi, nazývané „extra alebo dupla pošta“. Poštový koč bol priestranný, najmenej pre štyri osoby. Bol vysoký a natretý na žlto. Bol zavesený na pérach a pri jazde sa veľmi kolísal. Zadné kolesá mal veľké, predné malé. Vpredu i vzadu boli vyvýšené miesta pre sluhov, keď pošta viezla vznešené panstvo. Pre poštové zásielky – listy a balíky – boli vzadu a naspodku koča umiestnené veľké schránky.
Okrem tohto koča premával aj iný typ, ktorý mal 4 – 6 sedadiel, koženú sťahovateľnú strechu a vedľa pohoniča boli ešte ďalšie dva miesta. Poštovému koču sa musel iný povoz vyhnúť, preto poštový kočiš – postilión – dával počas jazdy celou cestou znamenie poštovou trúbkou. Ľahký koč bol povinný vyhnúť sa „na celú koľaj“, ťažký povoz buď musel zostať stáť alebo sa vyhnúť na pol koľaje. Týmito pravidlami sa museli riadiť všetky povozy, stretajúce poštový koč. Prievozníci cez vodné toky museli poštové koče prevážať prednostne, ihneď, len čo sa koč objavil pri prievoze a postilión sa prihlásil o prevoz. Ak poštovým dostavníkom cestovala nejaká významná osoba od panovníckeho dvora, musel poštmajster ísť pred poštovým kočom na koni a takto vyprevadiť význačného cestujúceho na určitú vzdialenosť. V takomto prípade sa použili tri páry koní: Prvý pár riadil postilión, ktorý sedel na koni, ostatné riadil už kočiš, ktorý sedel na kozlíku.
V roku 1823 nastal obrat vo vozovej pošte. Riaditeľ viedenskej vozovej pošty rytier Maximilián Otto z Ottenfeldu zaviedol ľahké, rýchle poštové koče pre päť cestujúcich, ktorých štvorzáprah sa vymieňal. Tieto koče premávali vo dne aj v noci. Prvý takýto rýchlokoč, natretý na čierno a žlto, začal premávať na trati Viedeň – Brno dňa 3.5.1823 a od 1.3.1824 jazdil aj na trati Viedeň – Bratislava. V dňoch, keď tieto koče premávali, dopravovala sa nimi aj pošta, a to listy, balíky a peňažné zásielky, ktoré obhospodaroval sprevádzajúci poštový zamestnanec – konduktor. V roku 1824 boli zavedené jazdy tzv. „kariolkami“ (dvojkolesovými kárami), ktoré doplňovali na vedľajších smeroch hlavné poštové trasy. Okrem toho v tom istom roku bola zavedená preprava ťažkých batožín vo zvláštnych vozoch, tzv. Brankardoch. Týmito vozmi sa prepravovala batožina tých cestujúcich, ktorí cestovali rýchlymi kočmi, ako aj iné ťažké zásielky, priberali sa aj cestujúci.
Ak máte záujem tento koč vidieť na vlastné oči, vypočuť si zaujímavý životný príbeh majstra Slovenska v záprahovom športe navštívte Kočiarové múzeum Pavla Baláža vo Veľkej Lomnici. Po dohovore sa môžete na koči previezť po krásnej tatranskej prírode.
Ing. Terézia Sulčanová