Rok sa z pohľadu dĺžky ľudského života nezdá ako dlhá doba, ale v novej pracovnej pozícii sa to môže javiť inak. Bol pre vás prvý rok so Slovenskou poštou dlhým rokom a čo všetko sa počas neho zmenilo vo vašom živote?
Bol to hlavne mimoriadne intenzívny rok, rok rýchleho spoznávania prostredia, procesov, produktov, technológií, postupov, ale hlavne ľudí, ich názorov a nápadov. Do minulého roku som sa celý pracovný život pohyboval v privátnom sektore, preto bolo treba spoznať aj administratívno –legislatívne fungovanie organizácie s jediným akcionárom – štátom. Uplynulý čas mi priniesol veľa nových skúseností, veľa nových poznatkov a preskúšal ma aj zo schopnosti rýchlo sa orientovať v nových situáciách, spájať si rozličné procesy a udalosti a dokázať anticipovať výsledok. Hovorí sa, že s vekom čas plynie akosi rýchlejšie. A tento rok a zopár mesiacov sa mojim životom prehnal naozaj svetelnou rýchlosťou.
Hovorí sa, že do novej fázy pracovného života netreba chodiť s veľkými očakávaniami, skôr sa treba sústrediť na rýchle pochopenie novej reality. Ako to bolo vo vašom prípade?
Nie som typ človeka, ktorý by na novú pozíciu nastupoval „ako majster sveta“. Uvedomoval som si, že na pošte je veľké množstvo kolegov – dlhoročných odborníkov vo svojom fachu. Nesklamal som sa. Prichádzal som s cieľom prispieť pohľadom zvonku, pohľadom nových očí a skúsenosťami z iných pracovných sfér k tomu, aby sa pošta pohla pozitívnym smerom. Nedošiel som s tým, že treba zavrhnúť všetko, čo bolo doteraz. Mojou ambíciou, a som presvedčený, že to bola spoločná ambícia nového vedenia, bolo spojiť „nových a starých ľudí“, ako sa tu na pošte zvykne po chodbách hovoriť, a dopriať pošte svieži nádych. Veľmi si cením, že sme u kolegov s niekoľkoročnou poštárskou históriou našli pochopenie a dokázali sme stanoviť spoločné ciele a vykročiť za nimi. Predstavovali sme si, že budeme kráčať rýchlejšie, realita nás trochu „schladila“, ale z cieľov a ambícií nič neubrala. Nemožno očakávať, že sa k ich naplneniu dostaneme vždy jednoducho a priamočiaro, ako sme sa nazdávali pred rokom, ale aj tak treba neprestajne hľadať najkratšiu a najmenej komplikovanú cestu.
Úsek generálneho riaditeľa, ktorý riadite, je skutočná všehochuť oblastí a zodpovedností. Pre mnohých je „top of mind“ inštanciou, kam sa obrátiť pri riešení „prierezového“ pracovného problému. Ako z tohto pohľadu vidíte spoluprácu jednotlivých úsekov a ďalších organizačných zložiek naprieč celou poštou?
Pošta má dlhoročnú tradíciu a množstvo zamestnancov. Aj keď Slovenská pošta „de iure“ vznikla v roku 1993, poštové služby majú korene zapustené omnoho hlbšie v histórii. Preto sa nemožno čudovať, že za toľké roky intenzívneho vývoja sa niektoré spojenia, prepojenia alebo synergie medzi jednotlivými organizačnými zložkami mohli otupiť, ba až popretŕhať. To však nie je správne a musíme si dať veľmi záležať, aby sme dokázali spoľahlivo poprepájať jednotlivé činnosti. Použijem možno trochu otrepaný príklad, ale myslím, že je najvýstižnejší: pošta je hodinový stroj, ak niečo nezapadá úplne, nefunguje korektne aj zvyšok stroja. Sme odkázaní na spoluprácu, na dôveru, že každý z nás, aj keď nerieši primárne problém či projekt vo svojej priamej kompetencii, má na mysli spoločný cieľ. Počas minulých mesiacov som sa stretol s tým, že niektoré organizačné časti pri realizácii vlastných projektov považujú prizývanie a argumentáciu kolegov z iných útvarov za zbytočné zdržiavanie, vyťahovanie nových pripomienok, požiadaviek či dokonca kladenie prekážok. Nechcem byť vo svojej pozícii sudcom či rozhodcom, chcem, aby prierezové útvary v prospech spoločnej veci dokázali vytvoriť a udržať tesnú produktívnu kooperáciu všetkých zúčastnených.
Nie je žiadnym tajomstvom, že ekonomická kondícia Slovenskej pošty nie je ideálna. Čo, podľa vás, najviac ovplyvní ďalší vývoj k „lepším číslam“, inými slovami, čo považujete za priority v ďalšom rozvoji pošty?
Moji kolegovia už viackrát hovorili o strategických krokoch a nevyhnutných opatreniach, ktoré je potrebné absolvovať na ekonomickú stabilizáciu pošty a na jej nasmerovanie k novej kvalite a prosperite. Príprave stratégie sme venovali veľkú pozornosť. Sme si vedomí, že ide o „puzzle“ zásadných opatrení, niektorých aj nepopulárnych. Žiaľ, treba sa pozerať realite do očí. No na druhej strane musíme poštu otvoriť, otvorene a sebavedomo hovoriť o tom, čo všetko robíme, čo dokážeme, kam smerujeme. A s tým, nazdávam sa, súvisí aj ďalší dôležitý faktor: nemôžem sa zbaviť pocitu, akoby sa z nášho každodenného rozmýšľania kamsi bokom či do úzadia odsunul klient. Akosi sme sa zahľadeli sami do seba a do svojich problémov, cieľov, a nevšimli si, že klient, ktorý využíva naše služby, už nie je samozrejmosť. Ešte pred pár rokmi bola pošta jedinou možnosťou (a teda aj voľbou) zákazníkov, ktorí potrebovali niečo poslať, dostať či zaplatiť. Dnes to už tak vôbec nie je. Listový biznis klesá a v balíkovom biznise a v doručovaní rastie konkurencia doslova zo dňa na deň. A zákazník, ktorému sa viac zapáčia konkurenčné služby, sa už k nám bude vracať len ťažko-preťažko. Máme najširšiu doručovaciu sieť, máme najlepší prístup k zákazníkom po celom Slovensku, tak to musíme využiť. Musíme klienta, toho bežného klienta so žltým papierom v ruke či s balíkom pod pazuchou, vrátiť do centra nášho záujmu, pretože bez zákazníkov naše podnikanie nebude mať zmysel.
Každá rodina má svoje „rodinné striebro“, niečo alebo niekoho, na čo je hrdá a čím sa môže pýšiť. Čo je rodinným striebrom Slovenskej pošty?
Dovoľte trochu osobnej úvahy: pred krátkym časom nám starosta menšej obce, s nezanedbateľnou dávkou irónie v hlase, hovoril, ako sa doručovatelia pri pochôdzke zastavujú a debatujú s občanmi, zájdu aj na kávu či koláč. Najprv som reagoval, že také by sa nemalo stávať. Neskôr som však začal rozmýšľať aj trochu inak: poštári či doručovatelia boli odjakživa poslami správ, ktoré ovplyvňovali ľudský život. Boli to správy dobré, ale aj zlé. A oni sa s adresátmi radovali či smútili, boli súčasťou ich prežívania, súčasťou životného pocitu. A doteraz sú doručovatelia a kolegovia za priehradkami ambasádormi značky – oni v prvom rade vytvárajú imidž značke a oni budujú vzťah (alebo „nevzťah“) klientov k pošte. Samozrejme, všetkého s mierou, aj debát vo dvore, ale je dôležité, aby sme si ako pošta a poštári dokázali toto výnimočné postavenie vo vnímaní zákazníkov zachovať aj v dobe elektronizácie a priemyslu 4.0.
A teraz späť k otázke, aj keď z kontextu povedaného je odpoveď, vari, jasná. Pošta napriek elektronizácii vždy bude o ľuďoch, či už ľuďoch v prvej línii, alebo o tých, ktorí im poskytujú podporu vo všetkých oblastiach. A títo ľudia – zamestnanci tu sú a je na nás, vedení, aby sme ich potenciál dokázali správne nasmerovať.
Otázky kládol komunikačný tím SP, a.s.