Nedostatok finančných prostriedkov panovníka a vojensko-politické udalosti ovplyvňovali na začiatku 17. storočia aj činnosť kráľovskej pošty. Krajinu pustošil hlad a mor, ktoré nesmierne vyčerpávali obyvateľstvo. Habsburgovci v snahe získať financie navyše, siahli ku konfiškácii majetkov protestantských magnátov a šľachty. Keď sa k tomu pridal aj stupňujúci sa náboženský útlak a násilná protireformácia, nastala v Uhorsku výbušná situácia, ktorá počas celého 17. storočia eskalovala do viacerých protihabsburských povstaní s ohniskom v Sedmohradsku, ale odohrávajúcich sa v prevažnej miere na území dnešného Slovenska (Bočkajovo, Betlenovo, Tököliho povstanie). Situáciu v prvej polovici 17. storočia sťažovala ešte aj ničivá tridsaťročná vojna (1618 – 1648), veľký mocenský a náboženský konflikt v Európe.
Stav poštových služieb zodpovedal ťaživej situácii v krajine. Na poštových staniciach bol nedostatok koní, častokrát ich zhabali žoldnierske vojská. Málo bolo aj poštových poslov, nebezpečenstvo na cestách odrádzalo prípadných záujemcov o túto službu. Pošta navyše výrazne spomalila, napríklad preprava zásielok z Košíc do Viedne sa predĺžila oproti trom dňom predtým až na osem dní.
V záujme konsolidácie pomerov arciknieža Ferdinand (neskorší panovník Ferdinand II.) vydal už v roku 1603 nariadenie, ktoré obsahovalo pokyny pre vnútorný poriadok poštovej prepravy. Podľa tohto nariadenia bolo zakázané prepravovať ťažké a veľké predmety, ktoré by preťažovali poštové kone. Zvláštni poslovia meniaci kone na poštových staniciach boli povinní brať so sebou aj listy a balíky, aby ušetrili cestu riadneho posla. Mocenské a justičné orgány mali zakročovať proti cestujúcim dopúšťajúcim sa násilia voči poslom. Zemepáni nesmeli zaťažovať poštové stanice na ich majetkoch inými ťarchami, než domovou a pozemkovou daňou a nesmeli disponovať ani koňmi ani zamestnancami poštovej stanice.
Po obsadení Bratislavy vojskami povstaleckého sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena dňa 14. októbra 1619 mesto opustili Ján a Anton Paarovci, bratislavskí poštmajstri a správcovia pôšt v obvode Uhorskej komory. Po stiahnutí sa Betlena z Bratislavy v roku 1621 disponoval záležitosťami uhorských pôšt hlavný dvorský poštmajster Karol Magno a potom jeho syn Ján Jakub Magno. Na ich návrh vymenoval panovník za bratislavského poštmajstra viedenského poštového správcu Petra Stockmayera. Uhorské stavy si však po porážke Betlenovho povstania na panovníkovi vynútili preferenciu uhorských šľachticov do štátnych a verejných funkcií v Uhorsku a tak bol za hlavného uhorského poštmajstra vymenovaný Štefan Bornemisza, šľachtic z južného Uhorska. Panovník zároveň preniesol poštové záležitosti do právomoci Uhorskej komory.
Prvý poštový patent osobitne pre Uhorsko vydal Ferdinand II. Habsburský dňa 20. júla 1626. Jeho obsah možno zhrnúť do siedmich bodov:
1. Bez cestovného pasu nikto nemôže dostať koňa na cestovanie.
2. Kto poštového posla na ceste zadrží alebo mu prekáža v ďalšej ceste, má byť miestnymi úradmi potrestaný a pokutovaný.
3. Úrady a orgány sú povinné pomáhať poštovým zamestnancom žiadajúcim o pomoc.
4. Poplatok za požičanie poštového koňa treba vopred zaplatiť a koňa slobodno však hnať iba mierne. Cenu zraneného alebo uštvaného koňa treba celú uhradiť.
5. Je zakázané prepravovať bremená ťažšie ako 40 – 50 funtov (20 – 25 kg).
6. Vo vojnových časoch skonfiškované alebo odcudzené domy majú sa vrátiť pošte opravené so všetkými pozemkami a náležitosťami.
7. Bez cestovného pasu generálneho alebo bratislavského poštmajstra správcovia staníc nie sú povinní poskytnúť koňa alebo vyslať mimoriadneho poštového posla. Mestá a obce sa majú postarať o to, aby cestujúci poštári dostali nocľah, stravu a krmivo pre kone za primeranú cenu.
Druhý poštový patent pre Uhorsko vydaný panovníkom 8. mája 1630 v Bratislave sa zaoberal ochranou pôšt a výsadami poštových zamestnancov. Jeho cieľom bolo zbaviť poštovú dopravu zbytočných prekážok. Poštmajstrov a poštových správcov oslobodzoval od platenia daní, ubytovávania vojsk a ostatných povinností. Napriek týmto patentom poštu v Uhorsku sprevádzali naďalej veľké problémy a úpadok poštových služieb pokračoval.
Hlavná poštová linka Bratislava – Košice vedúca dnešným územím Slovenska zostávala v priebehu 17. storočia stále v činnosti. Nastali na nej iba malé zmeny. Pribudli napríklad vedľajšie stanice v Senci, Mošovciach a Švábovciach. V Čataji, Kišovciach a Vlčkovciach zasa stanice zrušili. V roku 1621 vznikla pre potreby vojsk a diplomatickej činnosti aj dočasná linka z Bratislavy cez Žitný ostrov do Komárna so stanicami v Rovinke, Lehniciach, Dunajskej Strede, Topoľníkoch a Bodzi.
Po vytlačení Turkov z Uhorska koncom 17. storočia riadenie pôšt prevzali do rúk opäť rod Paarovcov. Panovník Leopold I. vydal bratom Karolovi a Jozefovi Ignácovi Paarovcom privilégium, v ktorom im prepožičal poštový regál pre Uhorsko a pripojené provincie s titulom hlavného dedičného poštmajstra. Napriek turbulentnému obdobiu 17. storočia možno konštatovať, že v období najväčšieho vplyvu Uhorskej komory na pošty v rokoch 1635 – 1670 našlo poštové zriadenie pevné miesto v systéme štátnej správy Uhorska a celkom sa udomácnilo.
Pozn. Článok bol koncipovaný na základe štúdií: Lichvár, L. – Senček, R. R.: Konštituovanie poštových služieb v novoveku. In: Senček, R. R. et al. Komunikácia v dejinách ľudskej spoločnosti. Banská Bystrica : Slovenská pošta, a.s., 2016, s. 54-69; Varga, A.: Dejiny organizovanej pošty na území Slovenska do roku 1918. In: Obert, J. – Tekeľ, J. – Varga, A. – Bartalský, Š.: Monografia česko-slovenských poštových známok. Poštové pečiatky na území Slovenska od roku 1752 do roku 1918. Bratislava : Zväz slovenských filatelistov, 1994, diel XV, s. 4-49; Varga, A.: Poštové zriadenie na Slovensku v rokoch 1600 – 1690. In. Sborník Poštovního muzea, 1983, s. 79-94; Varga, A.: Pošty a poštmajstri na Slovensku v 16. – 17. storočí. In: Pamiatky a múzeá, 1998, č. 4, s. 8-13
Mgr. Leo Lichvár, kurátor dejín poštovníctva, Poštové múzeum