MODERNIZÁCIA POŠTOVNÍCTVA V 18. STOROČÍ
Sľubne začatá konsolidácia poštového systému v Uhorsku na konci 17. storočia nemala dlhé trvanie. Prerušilo ju nové protihabsburské povstanie vedené sedmohradským kniežaťom a najbohatším uhorským magnátom Františkom II. Rákocim, ktoré vypuklo v roku 1703. Uvedomujúc si dôležitosť poštového spojenia, vybudoval Rákoci na území, ktoré ovládal, poštovú sieť pozostávajúcu z niekoľkých poštových liniek. Rákociho povstanie trvalo do roku 1711 a po jeho potlačení nastal konečne ten správny okamih na rekonštrukciu a modernizáciu poštových služieb v celej habsburskej monarchii.
Neudialo sa tak hneď, bol to dlhodobý proces podopretý viacerými zásadnými reformami a súvisel najmä s hospodárskym snažením vládnych kruhov ovplyvňovaných novým ekonomickým učením o štátom riadenom jednotnom hospodárstve. Štátny aparát si uvedomoval, že súkromnými záujmami zaťažená poštová organizácia sotva zvládne veľké úlohy, ktoré na ňu v období prichádzajúcich spoločensko-ekonomických zmien čakajú. Meniace sa podmienky vyžadovali pružnejšiu formu komunikácie. Aj z tohto dôvodu, v súlade s centralizačnými predstavami panovníka, nastal v roku 1722 zlomový okamih, v ktorom sa začala rodiť moderná poštová služba.
Panovník Karol VI. uzavrel 1. júla 1722 s najvyšším dedičným dvorským poštmajstrom Karolom Jozefom Paarom a jeho rodinou dohodu o poštových pomeroch v monarchii. Podľa nej poštová organizácia v rakúskych dedičných krajinách, v českých krajinách a čiastočne aj v Uhorsku, prešla do štátnej správy. Paarovci si však po zložitých rokovaniach ponechali titul najvyššieho dvorského a generálneho dedičného poštmajstra, každoročne dostávali 66 000 zlatých a boli oslobodení od platenia daní a ostatných verejných daní. Štát získal možnosť ovplyvňovať chod poštovníctva v monarchii a po prvýkrát sa väčšia časť zisku z poštových služieb mohla odvádzať do štátnej pokladnice.
Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydalo dňa 18. 12. 2000 príležitostnú poštovú známku Dejiny poštového práva s nominálnou hodnotou 20 Sk. Na známke je portrét Márie Terézie v korunovačnom odeve (výrez olejomaľby Daniela Schmidelyho), výrez z veduty Bratislavy a poštová trúbka. Na kupóne tlačového listu je stvárnená titulná strana poštového nariadenia Márie Terézie z roku 1748 a postavy poštárov v dobových uniformách.
Pošta však potrebovala ešte radikálnejšie zásahy do organizácie. Bolo nutné, aby ju štát celkom prevzal do svojich rúk a úplne prepojil so svojím finančným hospodárením. Preto v roku 1743 panovníčka Mária Terézia (vládla v rokoch 1740 – 1780) odobrala Paarovcom aj zostávajúce právomoci v poštových záležitostiach. Bol im ponechaný len dovtedajší titul, oslobodenie od poštovného a doprava zadarmo cisárskou poštou. Ústredné riadenie pôšt bolo zverené hlavnému dvorskému kancelárovi. V roku 1748 vydala Mária Terézia dva poštové patenty s cieľom odstrániť porušovanie kráľovského regálu a príčiny vedúce k únikom ziskov pošty. V jednom sa vymenúvajú všetky prednostné práva pôšt a ich zamestnancov a v rámci podrobných prevádzkových predpisov sa uvádzajú aj ich povinnosti, druhý je zameraný na odstránenie neporiadkov z poštovej činnosti. Od roku 1750 sa poštové záležitosti zverili do právomoci Direktóriu pre veci verejné a finančné vo Viedni, v rámci ktorého sa vytvorilo vlastné Poštové direktórium. Ďalšie reformy v zložení dvorských orgánov sa uskutočnili v 60. rokoch 18. storočia, keď vedúce miesto v riadení pôšt namiesto zrušeného Direktória opäť prevzala Dvorská komora.
Poštová známka Dejiny poštového práva bola po prvý raz od vzniku Slovenskej republiky ocenená titulom najkrajšia poštová známka sveta v súťaži Grand Prix de l’exposition WIPA za rok 2000. Tento historický úspech pripomína pamätný list vydaný pri príležitosti získania tohto ocenenia.
Hlboké štrukturálne reformy poštovníctva sa nedali uskutočniť naraz. Pošta sa menila postupne, každé zlepšenie totiž vyvolalo potrebu ďalších nadväzujúcich zmien. Jednotlivé reformy sa navzájom prelínali a je preto ťažké ich pomenovať a presne datovať. V roku 1722 začala reforma listovej služby a spôsobu platenia za doručovanie listov. Do novo zavedenej tarify bola okrem prepravných nákladov zahrnutá aj hmotnosť zásielky. Poštmajstri tak museli každú prijímanú listovú zásielku vážiť. Zaviedol sa systém polporta, čo znamenalo, že poplatok za dopravu listovej zásielky sa vyplácal rovnakým dielom pri podávaní aj pri doručení.
V ďalšom balíku reforiem boli postupne zavádzané kontrolné mechanizmy listovej pošty, ktoré priniesli také novinky, akými boli doporučené listy, podacie poštové pečiatky, kontrola prepravy peňazí a mnohé iné. Ďalší okruh reforiem naštartoval proces pokrývania celého územia mnohonárodnostnej monarchie dostupnou sieťou poštových služieb. Znamenalo to vybudovať nové poštové trate a veľa pobočiek pošty, tzv. služobní rôzneho druhu. Iné reformy sa týkali novej personálnej politiky štátnej administratívy pre profesijné zameranie poštových zamestnancov, ktorým pribudlo veľa manipulačných výkonov. V polovici 18. storočia sa zaviedla pravidelná doprava osôb špeciálnymi poštovými spojmi, tzv. diligenciami. Projekt pre pravidelnú vozovú dopravu vypracoval barón Michael von Lilien, norimberský vrchný poštmajster. Prvé vozy začali jazdiť v roku 1749 medzi Viedňou a Brnom. V Uhorsku sa uskutočnili prvé skúšobné jazdy o rok neskôr. Pravidelná doprava diligenciami sa začala 18. septembra 1752. Na trati Bratislava – Viedeň chodili poštové vozy denne, medzi Budínom a Viedňou raz do týždňa. Jazda týmito osobnými poštovými kurzami sa veľmi osvedčila a tak ju štát prevzal úplne do svojej réžie. Vo Viedni bola na riadenie vozovej dopravy v celej monarchii vytvorená Hlavná výpravňa poštových vozov. V jednotlivých provinciách monarchie, v mestách, kde linky poštových vozov končili, vytvorili výpravne poštových vozov, ktoré boli podriadené hlavnej výpravni a riadili chod diligencií vo svojom obvode. Poštátnenie pošty a mnohé reformy, ktorými poštové služby v 18. storočí prešli, alebo ktoré boli v tomto období naštartované prispeli k tomu, že z pošty sa aj napriek mnohým pretrvávajúcim ťažkostiam stala spoľahlivá a moderná štátna služba. Modernizácia v 18. storočí jej priniesla dovtedy nevídaný rozvoj a spoločenskú vážnosť.
FDC emisie poštovej známky Osobnosti – Matej Bel vydanej v roku 1999, ktorá bola venovaná jednej z najväčších európskych vedeckých osobností 18. storočia. Matej Bel (1684-1749) bol polyhistor, encyklopedista, pedagóg, vlastivedný pracovník, evanjelický farár. Vo vedeckom bádaní presadzoval moderné metódy – kolektívnu prácu, postup podľa stanoveného plánu, štúdium prameňov a archívov a kritický postoj k faktom. Veľká ozdoba Uhorska – Magnum decus Hungariae, aj takéto pomenovanie si vyslúžil za svoju vedeckú činnosť. Bol členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností.
Pozn. Článok bol koncipovaný na základe štúdií:
Čtvrtník, P. – Galuška, J. – Tošnerová, P.: Poštovnictví v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Liberec : Knihy 555, 2008, s. 36-71; Varga, A.: Poštová doprava na území Slovenska po zániku tureckej moci v Uhorsku 1690 – 1790 In. Sborník Poštovního muzea, 1985, s. 76- 91.
Mgr. Leo Lichvár, kurátor dejín poštovníctva, Poštové múzeum