Najvyšším uhorským poštovým správnym orgánom bola na začiatku 19. storočia Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada v Budíne. Nižší stupeň poštovej správy tvorili oblastné riaditeľstvá – prefektúry. Uhorsko sa na začiatku 19. storočia delilo na osem poštových prefektúr, z nich dve, Bratislava a Košice, boli na území dnešného Slovenska. K bratislavskej prefektúre v roku 1804 patrilo 43 poštových staníc, na území košickej prefektúry bolo 73 poštových staníc. Najrozšírenejšou činnosťou pošty v prvej polovici 19. storočia bola doprava listov. Listy sa dopravovali jazdeckými alebo pešími poslami na vopred určených tratiach, obyčajne dvakrát do týždňa. Verejnosť sa však sťažovala na pomalosť a oneskorenosť doručovania zásielok. V roku 1817 nastalo niekoľko zmien v doprave listových zásielok a v manipulácii s nimi. Do platnosti vstúpila nová 7-pásmová sústava poštových sadzieb, kde jedno vzdialenostné pásmo tvorili 3 poštové stanice. Poplatky sa vypočítavali podľa vzdialenostných pásiem a hmotnosti zásielok. V roku 1817 sa zaviedlo aj označovanie listových zásielok miestnou podacou pečiatkou, kde v legende mal byť názov podacej stanice. Toto nariadenie síce kodifikovalo už jestvujúcu prax (miestne pečiatky používali mnohé stanice už od polovice 18. storočia), avšak jeho význam spočíval v tom, že vyslovene určilo spôsob vyznačenia miesta podania pečiatkou, kým staršie predpisy hovorili len o vyznačení názvu podacej poštovej stanice a nevyjadrovali sa o jeho spôsobe. Vo väčších mestách monarchie začali byť od roku 1817 rozmiestňované poštové schránky.
Začiatkom 19. storočia sa tiež ukazovalo, že poštová doprava, a najmä v jej rámci organizovaná doprava osôb, už nezodpovedajú potrebám doby. Reformou poštovej dopravy bol poverený nový riaditeľ správy poštových vozov Maximilián Ottenfeld. Výsledkom jeho snaženia bolo zavedenie tzv. diligencie – poštového rýchlovoza (nem. eilpostwagen). Konštrukčne išlo o veľmi dobre zostrojené vozy disponujúce eliptickými kočiarovými pružinami a boli ťahané väčšinou štyrmi alebo šiestimi koňmi. Takto vybavený voz vedel vyvinúť na tie časy mimoriadnu rýchlosť až 12 kilometrov za hodinu. Prvá skúšobná jazda poštového rýchlovoza sa uskutočnila 3. mája 1823 na trati Viedeň – Brno. Ešte v tom istom roku začali tieto vozy premávať aj na trati Viedeň – Praha a tiež na linke Viedeň – Bratislava. Trať medzi Viedňou a Prahou, ktorá bola dlhá asi 320 km zvládli za 36 až 38 hodín, z Viedne do Bratislavy dorazili za 6 hodín. Rýchlovozy na svojich linkách dopravovali aj listové zásielky. Úspech Ottenfeldovej reformy spočíval predovšetkým v odstránení dlhých zastávok na staniciach, v neprerušovaných nočných jazdách, ktoré si Ottenfeld presadil aj napriek počiatočnému odporu nadriadených a aj v pravidelnej a pohodlnej jazde. V roku 1837 vyšiel s platnosťou od 1. januára 1838 nový poštový zákon. Vychádzal zo skutočnosti, že vozová a listová pošta tvoria jeden celok, z tohto dôvodu ho ale odmietol uhorský snem schváliť, takže pre Uhorsko tento zákon neplatil. Nový poštový zákon exaktne vymedzil obsah poštového regálu a vyhlásil výhradné právo pošty na dopravu listov, periodickej tlače a osôb. Súčasne sa pošta vzdala výhradného práva na dopravu balíkov a tovaru.
V prvej polovici 19. storočia zasiahol do vývoja poštovej dopravy nový fenomén – železnica. S myšlienkou prepravovať poštové zásielky po železnici a spracúvať ich v priebehu jazdy vo vlaku prišiel Frederick Karstadt, syn vyššieho úradníka britskej poštovej správy. Jeho návrh zrealizovali v roku 1838, keď bol na trati z Birminghamu do Liverpoolu zaradený do vlakovej súpravy špecializovaný vozeň, v ktorom poštový personál počas jazdy vlaku triedil a spracúval zásielky. Vlaková pošta sa tak stala pohyblivým pracoviskom, ktoré s väčšou efektivitou prevzalo funkciu stacionárneho poštového úradu. Postupne vznikli vlakové pošty vo Francúzsku, Belgicku, Prusku, Rusku a v roku 1850 aj v rakúskej monarchii. Železnica sa začínala udomácňovať aj na území dnešného Slovenska. Z Bratislavy do Trnavy viedla od roku 1846 konská železnica, ktorú neskôr nahradila súprava ťahaná parným rušňom. Postupne boli budované železničné trasy spájajúce územie Slovenska s centrami monarchie, Viedňou a Budapešťou. Na železničných staniciach sa zakladali staničné poštové úrady. Železnice sa tiež zaviazali, že budú dopravovať aj špeciálne poštové vozne, ktoré si poštový rezort zaobstaral sám. Ďalšie budovanie nových železničných tratí výrazne zvýšilo výkony pošty. Železnice postupne od pošty prevzali aj dopravu osôb.
Obdobie medzi rokmi 1848 až 1867 bolo poznamenané rozhodujúcimi zápasmi o podobu modernej spoločnosti v strednej Európe. Turbulencie na európskej politickej scéne začali revolúciou v roku 1848 a tá neobišla ani habsburskú monarchiu. Maďarská štátoprávna opozícia bojovala za osamostatnenie Uhorska a vytvorenie maďarského národného štátu. Hnutia nemaďarských národov sa spoliehali na prísľub Viedne prebudovať monarchiu na moderný federatívny štát. Nakoniec z revolučných rokov 1848 – 1849 vyšla víťazne Viedeň, ktorá však nesplnila svoje sľuby ohľadom federatívneho usporiadania ríše a obnovila absolutizmus. Po ukončení vojenských akcií sa začalo aj s rekonštrukciou poštových staníc a liniek. Rakúska poštová správa uskutočnila zásadné reformy aj v uhorskom poštovníctve. Jednou z nich bolo prenesenie pôsobnosti poštového zákona z roku 1837 aj na Uhorsko. Súčasne s tým sa zmenilo postavenie poštmajstrov. Veľké poštové úrady, ktoré boli v rukách dedičných poštmajstrov, prevzali do štátnej správy. Poštmajstrov už nezamestnávali doživotne, ale na základe dvojstrannej, kedykoľvek vypovedateľnej zmluvy. Významným činom rakúskej poštovej správy umožňujúcim zjednodušenie a zrýchlenie listovej dopravy, ako aj zníženie poplatkov, bolo v roku 1850 zavedenie do praxe používania poštových známok.
V roku 1867 došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a v súvislosti s tým aj k vyčleneniu poštovej siete v Uhorsku z rakúskej poštovej organizácie. Rakúsko-uhorské vyrovnanie zdynamizovalo hospodársky život Uhorska. Zintenzívnilo sa najmä obchodovanie, čo sa odrazilo aj vo zvýšených nárokoch kladených na poštové služby. Celkový zlý stav uhorskej poštovej siete, ktorý bol pred vyrovnaním, prešiel od roku 1867 rýchlym rozvojom. Pribúdalo množstvo nových poštových úradov, niekoľkonásobne sa zvýšili počty prepravených zásielok a priaznivo sa vyvíjala aj finančná situácia poštového podniku. V roku 1874 sa Rakúsko-Uhorsko stalo jedným zo zakladajúcich členov Svetovej poštovej únie so sídlom v Berne. V priebehu 19. storočia sa objavili aj nové formy korešpondencie. Rakúsko-Uhorsko, ako prvá krajina na svete, zaviedlo v roku 1869 poštové lístky s natlačenou 2 grajciarovou poštovou známkou pre tuzemský styk. Tento krok zlacnil poštové služby hlavne pri preprave jednoduchých správ.
Telegramy sa ako telegrafické depeše objavili so zavádzaním prvých telegrafických liniek v polovici 19. storočia. V roku 1847 bola zriadená telegrafická linka medzi Bratislavou a Viedňou. Spočiatku sa telegrafné zariadenia budovali kvôli bezpečnosti železničnej dopravy. Časom sa prišlo na to, že telegraf môže slúžiť aj širšej verejnosti, potrebovali ho najmä obchodníci, poľnohospodárska a priemyselná výroba a aj súkromné osoby. Doručovanie telegramov obstarávali telegrafní zriadenci a ak bol adresát mimo ich dosahu, dopravovala ich pošta. V roku 1888 boli uvedené do predaja uzavreté telegrafné blankety, na ktorých bolo možné podávať telegramy do desiatich slov. V roku 1881 bolo v Uhorsku sprevádzkované aj telefonické spojenie, keď bratia Puskásovci otvorili v Budapešti prvú mestskú sieť pre asi 50 účastníkov. Prvú mestskú telefónnu sieť na území dnešného Slovenska s dvanástimi účastníkmi v roku 1884 otvoril v Bratislave majiteľ obchodu s elektrickými, telegrafnými, signalizačnými a telefónnymi zariadeniami Karol Krangl.
Významnými organizačnými zmenami prešlo uhorské poštovníctvo v 80. rokoch 19. storočia. V roku 1887 to bolo zlúčenie pošty a telegrafu do jednej organizácie. Zmeny pokračovali prevzatím riadenia pôšt a telegrafov novovytvoreným ministerstvom obchodu a v roku 1896 došlo k reorganizácii ústrednej správy spojov. Hlavné riaditeľstvo pôšt a telegrafov bolo transformované na Generálne riaditeľstvo pôšt a telegrafov, čím sa správa pôšt a telegrafov spružnila, čo kladne ovplyvnilo najmä poštovú dopravu a prevádzku. Uhorské poštovníctvo tak mohlo s nádejami očakávať príchod 20. storočia, od ktorého si celý vtedajší svet sľuboval pokrok a stabilitu.
Pozn. Článok bol koncipovaný na základe štúdií:
Čtvrtník, P. – Galuška, J. – Tošnerová, P.: Poštovnictví v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Liberec : Knihy 555, 2008; Varga, A.: Poštovníctvo na území Slovenska ako súčasť štátnej administratívy v Uhorsku v rokoch 1790 – 1867. In: Sborník Poštovního muzea 1986, s. 214- 231; Varga, A.: Dejiny organizovanej pošty na území Slovenska do roku 1918. In: Obert, J. – Tekeľ, J. – Varga, A. – Bartalský, Š.: Monografia česko-slovenských poštových známok. Poštové pečiatky na území Slovenska od roku 1752 do roku 1918. Bratislava : Zväz slovenských filatelistov, 1994, Diel XV, s. 4-49.
Mgr. Leo Lichvár, kurátor dejín poštovníctva, Poštové múzeum