ZNÁMKOVÁ TVORBA POČAS PRVEJ ČESKO-SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Po vyhlásení samostatnej Česko-slovenskej republiky neboli hneď k dispozícii nové poštové známky, a preto zatiaľ ostali v platnosti rakúsko-uhorské známky a celiny, ktorými boli pošty dostatočne zásobené. Ich nominálna hodnota bola prevedená v pomere 1:1 a platili ako predtým až do vydania československých známok. Neskôr sa používali s obmedzenou platnosťou na vnútroštátne zásielky, ako súbežné československé známky rakúskeho alebo uhorského pôvodu až do 28. februára 1919.
Skutočnosť, že poštové známky patria k dôležitým štátotvorným symbolom, si Česko-slovenská poštová správa silno uvedomovala a vyvinula preto veľké úsilie, aby ich vydala čo najskôr. Svetlo sveta tak uvideli necelé dva mesiace po vzniku republiky, 18. decembra 1918. Pošta pre nové známky našla naozaj povolaného autora. Bol ním Alfons Mucha (1860 – 1939), maliar, grafik a dizajnér, svetovo preslávený secesný umelec, ktorý bol vo svete uznávaný už na prelome 19. a 20. storočia, a to predovšetkým v „Mekke“ moderného umenia vo Francúzsku, ako aj v Spojených štátoch amerických. Mucha zvolil tému prvej známky Hradčany, miesto úzko späté s dejinami českého národa a dávne sídlo českých kráľov. Autor nechal v návrhu za svätovítovským chrámom vychádzať slnko, napriek tomu že Hradčany sú situované geograficky na západ, ako symbol vychádzajúcej slobody.
Svoj význam mali aj ostatné detaily kresby: lipové listy sú symbolom slovanstva a predstavujú jednotlivé krajiny, z ktorých najväčší uprostred znázorňuje Čechy. Holubice ilustrujú vieru a nádej v budúcnosť, ktoré v spojitosti s motívom srdca sú alegóriou mierumilovnosti a znášanlivosti česko-slovenského ľudu. Mucha voľbou námetu, ako aj jeho umeleckým stvárnením, založil celkom novú a pôvodnú česko-slovenskú známkovú tvorbu, ktorá sa výrazne, obsahovo aj formálne, odlišovala od tradičných klasicistických foriem rakúsko-uhorských emisií výrazne plagátového charakteru. Prvé známky Hradčany vyšli v dvoch hodnotách, 5 halierové boli svetlo zelené a 10 halierové červené, pričom neskôr vyšlo viac ako 20 ďalších variantov líšiacich farebnosťou a nominálnymi hodnotami. Svojim originálnym umením Mucha zasiahol do našej známkovej tvorby ešte niekoľkokrát, keď sa stal autorom aj prvých novinových, doplatných a expresných, tzv. „spěšných“ známok.
Po skončení platnosti známok bývalej Habsburgskej monarchie sa zvyšky zásob rakúskych a uhorských známok pretlačili trojriadkovou kníhtlačovou pretlačou s textom „POŠTA ČESKOSLOVENSKÁ 1919“.
Okrem rakúskych výplatných známok sa takto pretlačili aj doplatné známky, letecké, novinové a expresné známky, ktoré mali všetky platnosť výplatných známok. Predávali sa s príplatkom 50 % k nominálnej hodnote a boli určené výlučne na vnútroštátne zásielky. Tento počin bol tak trochu zbytočný, keďže zásoba známok Česko-slovenska bola v tej dobe na poštách dostatočná. Platnosť takto pretlačených známok mala byť len do konca roka 1919, ale napokon sa predávali až do apríla 1928. Pretláčanie rakúsko-uhorských známok a ich predávanie s vysokým príplatkom uškodila rodiacej sa česko-slovenskej známkovej tvorbe, pretože poštová správa bola za tento počin kritizovaná u nás i v zahraničí.
Na druhej strane nielen známky navrhnuté Muchom, ale aj ďalšími výlučne českými grafikmi vynikali svojím obsahovým aj umeleckým stvárnením. K spolupráci na nich poštová správa prizvala začiatkom dvadsiatych rokov popredných umelcov, ktorým sa podarilo nájsť vhodný spôsob ako skĺbiť ich poštovo-prevádzkovú funkciu s výtvarným prejavom prispôsobeným malému známkovému formátu. Ich umeleckú hodnotu neznižuje ani skutočnosť, že boli väčšinou tlačené kníhtlačou, ktorá v niektorých prípadoch nebola na veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni. Problematická bola hlavne výroba tlačových dosiek a foriem, s ktorými tlačiarne nemali v tej dobe veľké skúsenosti a chýbalo im aj vhodné technické a technologické vybavenie.
Popri Muchovi sa do známkovej tvorby zapojili aj Jaroslav Benda (1882 – 1970), ktorého známka s holubicou bola vydaná v roku 1920 a Vratislav H. Brunner (1885- 1928), známy maliar, karikaturista a grafik, ktorého známka s alegóriou oslobodenej republiky vyšla v tom istom roku. Medzi významných klasikov prvorepublikovej známkovej tvorby sa výrazne zapísali aj Jakub Obrovský (1892 – 1949) a Max Švabinský (1873 – 1962). Už v tomto rannom období platilo, že autori, vedomí si dôležitosti umeleckej propagačnej hodnoty známok, do ich tvorby dávali celý svoj talent.
Od 2. pol. 20. rokov a najmä v 30. rokoch 20. storočia došlo k zásadnej zmene v používanej tlačovej technike, keď sa od kníhtlače prešlo k oveľa dokonalejšej a z hľadiska falšovania, bezpečnejšej oceľorytine. Pri tvorbe známok sa začala používať najskôr oceľotlač z plochých platní a zanedlho aj rotačná oceľotlač. Prvé poštové známky zhotovené oceľotlačou z plochej platne boli v Československu vydané v roku 1925. Boli to niektoré korunové hodnoty emisie „75. narodeniny prezidenta T. G. Masaryka“.
Návrh známky s portrétom prvého čs. prezidenta vytvoril významný český maliar a grafik Max Švabinský a oceľorytinu Jaroslav Goldschmied (1890 – 1977).
V ďalšom období boli emisie tlačené oceľotlačou predovšetkým dielom rytca Karla Seizingera (1889 – 1978). Nasledujúcich desať rokov bezkonkurenčne kraľoval a pokračoval v rytí všetkých emitovaných výplatných známok I. ČSR. Až v roku 1934 sa k nemu pridal Bohumil Heinz a do vypuknutia 2. svetovej vojny v podstate len oni dvaja realizovali rytiny všetkých česko-slovenských poštových známok. Rytiny známok vytvorené K. Seizingerom v rokoch 1924 až 1938 sú dokonca považované za najlepšie v histórii tvorby poštových známok na našom území. Tento rytec vytvoril aj kolekciu šiestich desiatok známok s obrazmi krajín, miest, hradov, portrétov, historických a pamätných udalostí. Svoju ryteckú tvorbu ale začal úspešnou sériou známok Hrady, krajiny a mestá. Zo slovenských motívov to boli známky Oravský hrad, Vysoké Tatry, Levoča, Nitra, Strečno, Bratislava a Košice. V jeho tvorbe sa vyskytovali okrem obrazov krajín aj portréty významných osobností ako prezidenta T. G. Masaryka, spoluzakladateľa hnutia Sokol Miroslava Tyrša a hudobného skladateľa Bedřicha Smetanu. Posledným jeho dielom bol hárček pre výstavu PRAGA 1938.
Známka „Dětem“, Bohumila Heinza, 1938, zo zbierok Poštového múzea v Banskej Bystrici.
Tvorba Bohumila Heinza (1894 – 1940) sa zasa datuje od roku 1934, pričom do konca prvej Česko-slovenskej republiky vytvoril 23 rôznych poštových známok, z toho aj dva hárčeky a 7 rytín na kupóny. Jeho prvá rytina bola portrét hudobného skladateľa Antonína Dvořáka. V roku 1935 bola autorovi vydaná v emisnom rade Portréty známka „M. R. Štefánik“. Vysokohodnotená je aj jeho rytina známky, ktorej predlohou bola fotografia T. G. Masaryka s dievčatkom v náručí, ktorá bola v roku 1938 vydaná ako emisia „Dětem“. Poslednou poštovou známkou Bohumila Heinza pre Česko-slovensko bola rytecká transkripcia Švabinského diela vytvoreného k „20. výročiu vzniku ČSR“ v roku 1938.
Poslednou česko-slovenskou známkou vydanou pred rozdelením republiky na Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát bola emisia „Bratislava“ z 18. januára 1939 s pretlačou „Otvorenie slovenského zemského snemu“, ktorá platila len na území Slovenska a to len do konca januára. Za poslednú česko-slovenskú známku je ale považovaná emisia „1. snem Karpatskej Ukrajiny“, vydaná v deň zániku spoločnej republiky 15. marca 1939. Nasledujúca známka s portrétom M. R. Štefánika už bola vydaná ako známka samostatného Slovenského štátu a známka s portrétom T. G. Masaryka ako vydanie Protektorátu Čechy a Morava.
Pozn. Spracované podľa: Čtvrtník, P. – Galuška, J. – Tošnerová, P.: Československý poštovní známky v letech 1918 – 18 In: Poštovníctví v Čechách na Moravě a ve Slezsku, Liberec 2008, s. 119 – 121; Kavka, T.: Návrh na první československou známku In: Sborník Poštovního Muzea 1991. Praha 1991, s. 70-71; Říha, M.: Holčička ze známky In: Sborník Poštovního Muzea 1991. Praha 1991, s. 72-73; Beneš, F.: Specializovaná príručka pro sběratele poštovních známek: Československo 1918 – 1939. Praha 2007, s. 154-157; Češelka, M.: Karel Seizinger, 2022 In: https://www.infofila.cz/karel-seizinger-r-2-c-76
Autor: Mgr. Monika Podolská, vedúca Poštového múzea