ZNÁMKOVÁ TVORBA POČAS SLOVENSKÉHO ŠTÁTU
Autonómna Slovenská krajina začala s prípravou známok pre vlastnú poštovú správu už pred 14. marcom 1939. Tieto známky boli po vzniku Slovenskej republiky vydané s pretlačou „Slovenský štát 1939“, podobne ako výplatné známky série portrétov a krajiniek, ako napr. známka Mukačevo-Palanok vydaná v roku 1936. Zásoby nespotrebovaných známok na poštách, ako aj u obyvateľstva, bolo možné používať až do 31. júla 1940. Slovenská poštová správa zabezpečila v rekordne krátkom čase výrobu vlastných výplatných, novinových, leteckých i doplatných známok, ktoré sa tlačili najmä v Slovenskej Grafii a neskôr aj v Tlačiarni sv. Andreja. Na prvých známkach vydaných po vzniku republiky chýbal názov štátu, čo je pre poštovú známku podstatný údaj. Boli provizórne označené nápisom „Slovenská pošta“, ktorý súvisel s túžbou práve osamostatneného národa po čo najrýchlejšom prijatí a deklarovaní symbolov novej štátnosti, a to aj v známkovej tvorbe.
Okrem technologických problémov neboli na Slovensku ani umelci, ktorí by tvorbe známok ako predmetu úžitkového umenia venovali dostatočnú pozornosť. Dôvod bol aj fakt, že za I. ČSR slovenskí umelci neboli k tejto spolupráci prizývaní. Na Slovensku nepôsobili ani rytci, ktorí by pripravovali tlačové predlohy na prípravu poštových známok. Zrejme aj preto sa známky slovenského štátu technologicky odlišujú od svojich predchodcov. Kým prvorepublikové známky boli tlačené prevažne rotačnou oceľotlačou, tak slovenské známky vojnového obdobia sú až na výnimky tlačené výlučne hĺbkotlačou. Hĺbkotlač mala tú výhodu, že tlačové predlohy sa vyhotovovali fotochemickou cestou a tak náročná rytecká práca nebola potrebná. Napriek všetkým ťažkostiam sa tvorcovia slovenských známok skoro zorientovali vo svojom odbore, rýchlo pochopili prednosti aj slabosti zvolenej technológie a začali jej prispôsobovať aj svoje výtvarné návrhy. Kvalita slovenskej známkovej produkcie však bola limitovaná chabým autorským zázemím. Chýbal širší okruh umelcov, ktorí by sa venovali aj tvorbe poštových známok. Veľa popredných umelcov však neparticipovalo na návrhoch známok, či už preto, že sa nechceli zapojiť do štátnej propagandy alebo im chýbala potreba realizovať sa v tomto odbore úžitkového umenia.
Autorom prvých poštových známok Slovenského štátu, série „vodcu národa“ Andreja Hlinku, bol akademický maliar Štefan Bednár (1909 – 1976). Prvé vydanie z 1.4.1939 s domicilom „ČESKO-SLOVENSKO“ a nápisom „SLOVENSKÁ POŠTA“ s jednoriadkovou pretlačou „slovenský štát“ vystriedalo druhé s upraveným domicilom „SLOVENSKÁ POŠTA“. Ďalšia emisia s identickým Bednárovým portrétom A. Hlinku, ale už s nápisom „SLOVENSKO“, vyšla potom ešte v roku 1942. Ďalší známy grafický dizajnér, ktorý dostal príležitosť v oblasti známkovej tvorby, bol Andrej Kováčik (1889 – 1953), ktorý navrhol sériu známok venovanú priekopníkovi bezdrôtovej telegrafie, americkému Slovákovi Jozefovi Murgašovi, a príležitostné známky emisie „Slovenské učené tovarišstvo“. Na známkovej tvorbe sa podieľal aj Martin Benka (1888 – 1971). V roku 1939 vyšli tri jeho známky v sérii „Ľudové motívy“. Autor zobrazuje svoje typické krojované postavy, umiestnené v slovenskej horskej krajine. Martin Benka dokázal aj v malom formáte poštovej známky uplatniť charakteristické prvky svojho monumentálno-dekoratívneho štýlu.
Napriek tomu, že jeho séria vzbudila značný ohlas a očakávali sa aj ďalšie, do konca vojny už vyšla len jedna známka „Mládenec v kroji“, reprodukcia Benkovho alegorického obrazu „Odolnosť“, ktorú do jednofarebnej hĺbkotlače previedol grafický dizajnér Jozef Vlček (1902 – 1971), a ktorá bola súčasťou tzv. kultúrnych známok, teda dobročinných emisií s príplatkom venovaným kultúrnym inštitúciám. V námetovej skladbe nechýbala ani krajinomaľba, ktorej sa venoval Jaroslav Votruba (1880 – 1977). Známe sú jeho „Tatranské“ známky a „Slovenské hrady a zámky“.
Rôznorodosť tém, ktoré sa stávali predmetom zobrazenia na známkach, si vyžadovali viac civilnejší, vecný prístup. Ten v plnej miere uplatnili dvaja hlavní garanti známkovej tvorby na Slovensku, Jozef Cincík (1909 – 1992) a už spomenutý Jozef Vlček. Ten bol od roku 1942 vedúcim umeleckého ateliéru Neografie, modernej tlačiarne v Martine, ktorá bola práve jeho zásluhou v rokoch 1942 – 1945 hlavným dizajnérskym centrom slovenskej známkovej tvorby. Vlček nielen spracúval náčrty Cincíka alebo iných výtvarníkov do definitívnych tlačových predlôh, ale realizoval aj svoje vlastné návrhy. Jedným z jeho prvých osobitých a veľkorysých riešení boli letecké známky Slovenska. Vlček sa tu prezentoval ako „majster americkej retuše“, vďaka ktorej jeho návrhy dostávajú sceľujúci tvar a modernistické štýlové vyznenie. Podobným spôsobom dopracúval aj Cincíkove návrhy. Aj preto je ťažké rozlíšiť vizuálny rukopis obidvoch autorov. Cincík, ako vyštudovaný historik umenia, viac dbal na historické reálie, uprednostňoval kombinácie symbolických motívov a jeho kompozície sú plošnejšie, zatiaľ čo Jozef Vlček vo svojich grafických návrhoch využíval ako výrazový prvok najmä dominantný figurálny motív.
Z ich početnej spoločnej tvorby treba spomenúť emisiu „Memorandum“ k 80. výročiu memorandového zhromaždenia v Martine, z roku 1941 a emisiu „Poštový kongres“ pri príležitosti zasadnutia Európskeho poštového kongresu vo Viedni. Ich spoločné dielo „Kniežatá“ k 5. výročiu vzniku Slovenského štátu je najrozsiahlejšia séria, akú Slovensko vtedy vydalo. Je venovaná počiatkom slovanskej štátnosti reprezentovanej fiktívnymi portrétmi veľkomoravských kniežat. Emisia nesie aj nepriame politické posolstvo, jej nevysloveným zámerom bolo čeliť narastajúcemu odporu voči vládnucemu režimu v čase, keď sa už neodvratne blížil jeho koniec.
Nie všetky slovenské známky z tohto obdobia však majú podobný výrazný rukopis. Snaha zapojiť renomovaných výtvarníkov do tvorby poštových známok neviedla vždy k žiadúcemu výsledku. Istý čas bol „favoritom“ slovenskej poštovej správy Max Schurmann (1890 – 1960), ktorý pripravoval série dobročinných známok s príplatkom (v prospech Červeného kríža, starostlivosti o mládež, vrátane Hlinkovej mládeže). Príslušné známkové emisie mali vyjadrovať program a ideologickú orientáciu Slovenského štátu. V Slovenskom štáte bol aj propagandistický útvar v armáde, Oddiel armádnych výtvarníkov, a tak niektoré známky s aktuálnou vojenskou témou pripravil neskorší ilustrátor a akademický maliar nadporučík Ľudovít Ilečko (1910 – 2009). Počas vrcholiacej vojny navrhol sériu dobročinných známok v prospech fondu pre frontových vojakov. Od roku 1944 počas narastajúcej krízy vojnového štátneho režimu podobu slovenských známok ovplyvnil silnejúci politický a ideologický nátlak. Výrazne sa to prejavilo na poslednej známkovej emisii, pri ktorej spolupracovali Cincík s Vlčkom, „Pred ohnivým drakom“, kde alegorická postava matky s dvoma malými deťmi, oblečenými v tradičných krojoch, zviera veľký štít so slovenským znakom a nápisom SLOVENSKÁ REPUBLIKA na obranu pred ohnivými jazykmi.
Poslednou emisiou známkovej produkcie Slovenského štátu bola jubilejná séria portrétov prezidenta Jozefa Tisu od Jana Roubala (1880 – 1971) vydaná pri príležitosti výročia založenia republiky 14. 3. 1945. Z dôvodu prebiehajúcich bojov na území Slovenska sa tieto známky už nedostali do bežnej distribúcie.
Vo všeobecnosti však možno povedať, že sa autori známok Slovenského štátu vyhýbali explicitným propagandistickým témam a iba zriedkavo sa tu objavuje fašistická symbolika, ako napr. na známke k Poštovému kongresu vo Viedni z roku 1942. Dokonca ani náboženské témy, ktoré boli inak často zneužívané v dobovej výtvarnej produkcii, vzhľadom na silne klerikálnu orientáciu republiky, sa v slovenských známkach z tohto obdobia neobjavujú. V celku v nich prevláda civilný tón, vecný záujem o konkrétne fakty – udalosti, dôležité pre hospodársky a civilný život, ako aj pripomienka dôležitých historických medzníkov a portréty osobností, ktorých význam je nadčasový.
Napriek niektorým ideologickým excesom a viacerým výtvarným nepodarkom nevyznieva bilancia známkovej tvorby Slovenského štátu najhoršie, ktorá začínala prakticky od nuly.
Práve vďaka pričineniu dvoch lídrov Cincíka a Vlčka si jej prevažná časť zachovala umiernene moderný výraz, čo bolo vo vtedajšej známkovej produkcii celej Európy dosť nezvyčajné. Aj v rámci prirodzene konzervatívneho žánru priniesla viaceré originálne riešenia, pričom sa v nich ani nemuseli priamo uplatniť modernistické štýlové postupy. Opäť sa potvrdilo, že ani konzervatívne prostredie, aké bezpochyby počas 2. svetovej vojny na Slovensku prevládalo, nemusí byť prekážkou nekonvenčných tvorivých postupov.
Autor: Mgr. Monika Podolská, vedúca Poštového múzea
Pozn. Spracované podľa: Bachratý, M.: Poštové známky používané na území Slovenska v rokoch 1850 – 1992 In: Pamiatky a múzeá, 1998, č. 4, s. 44-47; Hrabušický, A.: Slovenský štát a známky In: Sen x skutočnosť. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2016, s. 113-122; Smažák, E.: Katalóg poštových známok, celín a filatelistických materiálov SLOVENSKO 1939-1945 a 1993-2005. Bratislava 2005, s. 24-35.