POŠTA V REZORTE SPOJOV 1949 – 1988 I. (poštové služby)
Pro-komunistické vedenie rezortu pošty nenadviazalo na radiálne vetvový poštový prepravný systém založený na preprave a triedení zásielok vo vlakoch s nadväzujúcou distribúciou cestnými kurzami. A to z dôvodu znárodnenia podnikov a reštriktívnych opatrení namierených proti podnikateľskému sektoru. Tie mali za následok výrazný úbytok súkromných dopravných prostriedkov, participujúcich na doručovaní zásielok, ktoré štát nedokázal okamžite nahradiť vlastnými zdrojmi. To bolo príčinou transformácie prepravy na radiálne uzlový spôsob, založený síce tiež na preprave zásielok po železnici, ale na vstupnom a výstupnom triedení zásielok v hlavných prepravných uzloch (Praha, Brno, Přerov, Ostrava, Bratislava, Zvolen, Košice) a ďalších menších oblastných uzloch.
Významnú úlohu v 50. rokoch 20. storočia pritom zohrávala stále aj hipomobilná preprava zásielok konskými záprahmi, ktorých existenciu ešte v roku 1960 potvrdzuje katalóg pracovných pozícií obsahujúci kŕmiča koní, postilióna a hospodára ťažnej prepravy. Z toho je zrejmé, že motorizácia cestnej dopravy nebola jednoduchá. V roku 1948 Česko-slovenská pošta disponovala len 1386 vozidlami rôznych značiek, vrátane pozostatkov po nemeckých vojskách. Katastrofálna situácia vozového parku sa začala zlepšovať až od 60. rokov 20. storočia, najmä vďaka domácej výrobe vozidiel Škoda 1203 a Avie 30, ktoré sa stali kľúčovými typmi nákladnej prepravy.
Symbolom pošty sa od 60. rokov stalo aj vozidlo Trabant dovážané z NDR, ktoré slúžilo najmä na doručovanie telegramov a vyberanie poštových schránok. S motorizáciou cezpoľného doručovania koncom 50. rokov 20. storočia súvisí používanie malých motocyklov značky Jawa 550 známych pod pomenovaním Pionier uvedených do výroby v roku 1955. Významnou novinkou pri zrýchlení prepravy zásielok bolo aj zavedenie autopošty v roku 1958 s ambulantným spracovaním zásielok počas prepravy v repasovanom autobuse typu Škoda 706, pokým neboli zavedené do prevádzky skriňové nákladné autá Praga V3S a Praga S5T. Automobilové pošty boli využívané predovšetkým na menej významných a málo frekventovaných kurzoch.
Z dôvodu flexibilného zabezpečenia prepravy zásielok od západných hraníc Čiech k východnej hranici Slovenska zahájila v roku 1952 svoju prevádzku linková preprava lietadlami typu Douglas C-47, ktoré Česko-slovensko zakúpilo hneď po vojne z prebytkov americkej armády. V roku 1956 bola sprevádzkovaná aj tzv. Lietadlová pošta, na upravených modeloch C-47 a od roku 1958 aj ruskými lietadlami TU-104, pričom od 60. rokov bol daný do prevádzky aj domáci typ AVIA Av-14. Z Prahy do Košíc pritom trval let s pol hodinovou zastávkou v Bratislave necelé tri hodiny. Prevádzkovanie lietadlovej pošty bolo ukončené v súvislosti s nerentabilnou prepravou zásielok počas ropnej krízy v roku 1982.
Poštové zásielky boli, samozrejme, prepravované aj vnútroštátnymi linkovými letmi, napr. koncom 50. rokov bolo 10 obojsmerných liniek spojujúcich nielen Prahu s Bratislavou, ale aj s Košicami, Brnom, Ostravou, Sliačom alebo Popradom. Denná frekvencia letov bola vysoká, napríklad z Prahy do Košíc sa lietalo trikrát denne. Pre každú linku mala pošta dohodnutý hmotnostný limit zásielok od 40 do 500 kilogramov.
Zlá cenová politika po menovej reforme v roku 1953, ktorá sa odrazila aj v neefektívne nastavených tarifách nezodpovedajúcich nákladom na prepravu zásielok, bola jednou z príčin pomalého rozvoja poštových služieb. Ceny zostali nezmenené napriek rastúcim nákladom až do 70. rokov 20. storočia, keď prišlo k zásadnej úprave cien, ktoré dokonca v rovnakej výške prečkali aj pád komunistického režimu v roku 1989. Zaostalé bolo dlhé roky aj vybavenie pôšt, napr. až do polovice 70. rokov boli stále na menších poštách používané decimálne váhy. Zamestnancom uľahčovali prácu len pečiatkovacie stroje firmy Klepač Kolín, nahradené neskôr strojmi Grafos na pečiatkovanie telefónnych účtov, poštových poukážok a stávkových tiketov. Frankovacie stroje také, aké poznáme dnes, boli zavedené do prevádzky až po roku 1964 nákupom strojov západonemeckej značky Postalia.
Strojové spracovanie zásielok sa vyvíjalo len veľmi pomaly, pričom od polovice 50. rokov bolo riešené v niektorých prepravných uzloch len pásovými dopravníkmi pre vykládku vagónov a kontajnerizáciou balíkových a novinových zásielok. Prvá mechanizačná linka pre triedenie balíkov bola uvedená do prevádzky v roku 1961 na pošte Praha 022 na dnešnej Masarykovej stanici s kapacitou až 50 000 zásielok denne. Zrýchlenie automatizácie spracovania zásielok nastalo až po roku 1973, keď bolo zavedené používanie PSČ. Do konca roku 1986 boli v prevádzke len dve kompletné automatické triediace linky v dvoch zberných prepravných uzloch v Prahe a Bratislave, tri samostatné oddeľovacie, stavacie a razítkovacie moduly japonskej výroby NEC v Pardubiciach, Brne a Ostrave a 34 poloautomatických triediacich strojov IPF 80/D v 23 zberných a okresných prepravných uzloch. Čo sa týka množstva spracovania zásielok, tak za pozornosť stojí štatistický údaj, že zatiaľ čo v roku 1950 pošta doručila okolo 400 miliónov zásielok, v roku 1960 ich bolo doručených viac ako 632 miliónov a v roku 1985 až 957 miliónov kusov.
Socializácia národného hospodárstva najviac negatívne ovplyvnila poštový platobný styk, ktorý bol pre právnické osoby realizovaný od roku 1950 výlučne Československou štátnou bankou. Záväzky zrušenej Poštovej sporiteľne prevzala Štátna sporiteľňa, ktorá len postupne budovala svoje expozitúry na poštových úradoch. V roku 1952 pošta vyhlásila tri vzory poštových poukážok v podobe, ktorá sa zachovala niekoľko desaťročí: pôvodnému výplatnému lístku (zloženke) Poštovej sporiteľne sa podobal vzor „A“ pri platbe občanov organizáciám, šeková poukážka bola predobrazom vzoru „B“, ktorý sa používal pri platbe organizácií občanom a vzor „C“ slúžil pre hotovostný platobný styk medzi obyvateľstvom a organizáciami navzájom.
Počet podaných poštových poukážok neustále narastal a od roku 1950 do roku 1980 sa z pôvodných 45 miliónov takmer zdvojnásobil. Exponenciálny rast počtu poštových poukážok trocha spomalilo v roku 1964 zavedenie tzv. sústredeného inkasa platieb obyvateľstva (SIPO), bez ktorého by počet platieb realizovaných týmto spôsobom prekročil v 2. polovici 80. rokov 300 miliónov. SIPO vzniklo z iniciatívy spojov ako reakcia na vládne uznesenie týkajúce sa zníženia administratívy, pričom na jednom platobnom doklade, resp. poukážke boli sústredené platby občanov spojené s bývaním, t. j. nájomné, poplatky za energie, vodu, rozhlas a televíziu.
Ďalšou inováciou v poštovom platobnom styku bolo zavedenie sporožíra v roku 1972, ktoré občanom umožnilo realizovať na pošte niektoré bezhotovostné platobné transakcie. Na druhej strane snahy o obnovenie činnosti Poštovej sporiteľne alebo Poštového šekového úradu na pošte sa nestretli s pochopením u vedúcich predstaviteľov rezortu. Už od roku 1948 ale bola pošta poverená na základe zákona o národnom poistení vyplácaním dôchodkov, ktoré sa predtým realizovalo prostredníctvom Ústrednej národnej poisťovne šekovými poukážkami. Do roku 1948 sa datuje aj počiatok spolupráce so štátnou stávkovou kanceláriou STASKA, ktorá síce zanikla v roku 1952, z dôvodu zákazu stávkovania narušujúceho údajne pracovnú morálku obyvateľstva, ale jej činnosť bola obnovená v roku 1956 pod názvom SAZKA.
S činnosťou pošty súviselo nakoniec aj prevádzkovanie Poštovej novinovej služby (PNS), ktorej základy boli položené už pre pred 2. svetovou vojnou. Naozajstného rozkvetu sa dočkala paradoxne až po roku 1948, keď sa zo slobodnej tlače stal účinný nástroj politickej propagandy. V roku 1953 PNS-ka získala dokonca štatút samostatnej rezortnej organizácie na základe samostatného uznesenia vlády inšpirovaný podobnou sovietskou inštitúciou s názvom „Sojuzpečať“. Jej hlavnou úlohou pritom bolo prevziať úplnú kontrolu nad distribúciou tlače v duchu hesla „zjednotenej socialistickej tlače, riadenej z pozície marxismu-leninismu“. Z dôvodu bezchybnej prepravy komunistických denníkov Rudého práva (Čechy) a Pravdy (Slovensko) boli prispôsobené dokonca aj termíny poštových kurzov.
Autor: Mgr. Martin Vančo, PhD.
Pozn. Text bol vypracovaný na základe rozsiahleho rukopisu dlhoročného riaditeľa českého Poštového múzea v Prahe PhDr. Jana Galušku († 2021), ktorý ho v roku 2013 láskavo poskytol za účelom publikovania pri príležitosti osláv 20. výročia založenia Slovenskej pošty, a.s.
