POŠTA V REZORTE SPOJOV 1949 – 1988 II. (TELEKOMUNIKAČNÉ A RÁDIOTELEGRAFICKÉ SLUŽBY)
Do portfólia spojov patrili od 19. storočia aj telekomunikačné a rádiotelegrafické služby, ktoré sa na pošte etablovali už za 1. ČSR. Z celkového počtu 231 761 telefónnych staníc v povojnovom Československu sa ich pritom u nás na Slovensku nachádzalo len 24 000 a bytové stanice z toho tvorili len 11 %. Ďalší rozvoj telekomunikačných technológií ale zabezpečil národný podnik TESLA založený v roku 1947, ktorý postupne združil všetky znárodnené elektrotechnické firmy a stal sa hlavným domácim dodávateľom telekomunikačných technológií. Vzhľadom na odmietnutie obnovy telefónnej siete z finančných zdrojov Marshalovho plánu v roku 1947 pod nátlakov Sovietskeho zväzu bola telefonizácia republiky komplexne realizovaná až v roku 1953, keď bola do siete pripojená aj najvýchodnejšia dedinka v Československu – obec Krajná Bystrá v okrese Svidník.
Z hľadiska pokroku v oblasti medzinárodného telefonického styku je kľúčový rok 1964, keď v pražskej medzinárodnej a medzimestskej telefónnej centrále začala pracovať nová ústredňa MN-60 vyrobená v spolupráci so ZSSR, Maďarskom a Poľskom. Tá umožnila prostredníctvom koaxiálne-káblovej magistrály Moskva – Varšava – Praha – Berlín postupnú automatizáciu telefonického spojenia s hlavnými mestami socialistických krajín. Magistrála bola výsledkom medzinárodnej spolupráce zastrešenej Organizáciou socialistických spojov, ktorú založili v roku 1957 socialistické štáty za účelom lepšej kooperácie v oblasti spojov. Modernizácia telefónnej siete ale pokračovala veľmi zdĺhavo, ešte v roku 1978 bolo automatizovaných v Čechách len 48,7 % uzlových telefónnych obvodov a na Slovensku 65,8 %.
Zrýchlenie technického rozvoja priniesli až digitálne technológie uvedené do praxe po roku 1979 uvedením do prevádzky multiplexného prenosového zariadenia Tesla MPK 32 a výstavbou Ústrednej telekomunikačnej budovy (ÚTB) v Prahe na Žižkove. Tá bola dokončená v roku 1980, pričom išlo o najväčšiu investičnú akciu v dejinách spojov. V medzinárodnej telefónnej hierarchii zaujala ÚTB miesto hlavnej medzinárodnej ústredne kategórie CT-2 pripojenej na kontinentálnu ústredňu CT-1 v Moskve. Národná prevádzka bola tvorená troma diaľkovými tranzitnými ústredňami v Prahe, Brne a Banskej Bystrici. Výroba telefónov bola presunutá z českých fabrík na Slovensko, najprv do Tesly Liptovský Hrádok a neskôr do Tesly Stropkov. Telefónne prístroje nebolo možné za socializmu zakúpiť v obchode, boli prideľované telekomunikáciami, čo bolo jedným z dôvodov absencie používania telefónnych liniek každou domácnosťou. Väčšina ľudí bývajúcich na panelákových sídliskách preto používala telefónne búdky, ktoré ale kapacitne nezvládali nápor desiatok tisíc obyvateľov, čo bolo predmetom výsmechu napr. vo filme Viery Chytilovej „Panelstory“.
Ďalšou významnou telekomunikačnou technológiou prevádzkovanou poštou bol verejný telegraf, tvorený služobnou ďalekopisnou prepojovacou službou gentex a verejnou ďalekopisnou sieťou telex. Verejný telegraf bol na tom technicky najhoršie, pretože sa používala zastaraná technika 100 rokov starých Morseových telegrafných zariadení a Hughesových tlačových telegrafov. Až od 50. rokov 20. storočia začali vznikať prvé automatické ďalekopisné ústredne a v rokoch 1965 – 1966 bola plne zautomatizovaná sieť verejného telegrafu a siete gentex. V roku 1978 sa telegraf, telex a gentex integroval do československej telekomunikačnej siete tranzitnými ďalekopisnými ústredňami lokalizovanými v Prahe, Brne a vo Zvolene. Telegrafná sieť dosiahla svojho vrcholu v 80. rokoch, keď mala kapacitu 15 tisíc prípojok pre telex a 1700 pre verejný telegraf. Počet podaných telegramov stúpal zo 7,5 mil. v roku 1948 na 12,7 mil. v roku 1961. Po tomto roku už mal klesajúcu tendenciu, čo dokumentuje 8,9 mil. ks podaných telegramov v roku 1988. Úpadok telegramu bol do veľkej miery spôsobený zavedením faksimilného prenosu správ, vynájdeného firmou Rank Xerox v roku 1971, pričom na našom teritóriu došlo k zavedeniu telefaxu tiež po roku 1988.
Osobitou kapitolou poštovej prevádzky bol odbor rádiotelekomunikácií. Rádiové vysielanie zabezpečovali po obnovení Československa po skončení 2. svetovej vojny samostatne dve samostatné spoločnosti Českého a Slovenského rozhlasu, ktoré boli v roku 1948 zoštátnené do Československého rozhlasu. Do roku 1952 však prenosovú sústavu, vysielače a zosilňovacie stanice prevádzkovala pošta. Rádiotelekomunikáciám patrilo v rezorte spojov prominentné miesto, čo sa prejavovalo v ich podriadenosti najvyšším štátnym orgánom. Nebolo to len preto, že zabezpečovali vysielanie rozhlasu a televízie, ktoré boli významným nástrojom komunistickej propagandy, ale aj preto, že jej infraštruktúru využívala armáda, ktorá svojou technikou realizovala rušenie „západného“ rozhlasového vysielania.
FDC obálky s poštovými známkami s motívmi rozhlasového a televízneho vysielača vydané v roku 1963 k 40. výročiu Československého rozhlasu a 10. výročiu Československej televízie, vytlačené rotačnou oceľotlačou podľa návrhov F. Hudečka (1909 – 1990) v ryteckej transkripcii J. Švengsbíra
(1921 – 1983) a B. Housu (1926 – 2020).
Fenoménom 2. polovice 20. storočia sa stala televízia. Vysielanie bolo slávnostne spustené v roku 1953 zo štúdia v Meštianskej besede v Prahe. Pravidelné televízne vysielanie bolo realizované až o rok neskôr. Do roku 1958, keď vznikla samostatná Československá televízia, pritom zabezpečovali prenos televízneho signálu tiež technickí zamestnanci patriaci do rezortu spojov (zvukári a obrazoví technici), kým kameramani a osvetľovači boli zamestnancami rozhlasu. Prenosová sieť bola potom aj naďalej v správe rezortu spojov, ktorý do roku 1961 zabezpečil kompletnú výstavbu televíznych vysielačov po celom území republiky. Okrem základných vysielačov bola vybudovaná aj sieť televíznych vykrývačov pre pokrytie vzdialenejších miest. Vysielanie 2. programu bolo spustené v roku 1970, a prvým farebne vysielaným programom boli majstrovstvá sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách. Pravidelné farebné vysielanie sa datuje až od roku 1973, aj to len na televíznych prijímačoch s normou SECAM, na ktorom vysielala aj sovietska televízia. Televízie s normou PAL, ktoré boli nemeckého pôvodu, nemohli byť na príjem signálu Čs. televízie používané, napriek tomu, že mali väčšiu perspektívu ďalšieho technického vývoja. Televízia sa rýchlo stala najdôležitejším elektronickým médiom, čo dokladá geometrický nárast koncesionárov z počtu 3 833 evidovaných v roku 1954 na 1 milión už v roku 1961. V roku 1965 už vlastnilo televízor okolo 2 miliónov občanov a v roku 1988 takmer 4,5 milióna, čo sú z pohľadu súčasníka zaujímavé štatistické informácie, keďže dnes zrejme neexistuje rodina, ktorá by nevlastnila televízny prijímač, ako bežnú súčasť zariadenia domácnosti.
Autor: Mgr. Martin Vančo, PhD.
Pozn. Text bol vypracovaný na základe rozsiahleho rukopisu dlhoročného riaditeľa českého Poštového múzea v Prahe PhDr. Jana Galušku († 2021), ktorý ho v roku 2013 láskavo poskytol za účelom publikovania pri príležitosti osláv 20. výročia založenia Slovenskej pošty, a.s.