VLAKOVÁ POŠTA
Vlakovú poštu môžeme definovať ako pojazdný poštový úrad umiestnený v špeciálne upravenom železničnom vozni zapojenom do vlakovej súpravy, v ktorom poštoví zamestnanci počas jazdy vlaku spracúvali poštové zásielky. Jej začiatky siahajú do Veľkej Británie 19. storočia. Po prvých skúsenostiach s prepravou poštových zásielok po železnici navrhol Frederick Karstadt, syn vyššieho úradníka britskej poštovej správy, aby sa poštové zásielky počas jazdy vlaku aj spracúvali. Návrh zdôvodnil úsporou času potrebného na prepravenie zásielky a úsporou nákladov. Koncom roka 1837 jeho návrh prijali a už 6. januára 1838 bol na trati Birmingham – Liverpool do vlakovej súpravy zaradený aj upravený železničný vozeň, v ktorom odborný poštový personál počas jazdy triedil zásielky a pripravoval na ďalšiu prepravu.
Od 17. septembra 1838 začali jazdiť dve vlakové pošty na trati Londýn – Birmingham. Boli prvými vlakovými poštami na svete s trvalou prevádzkou. V habsburskej monarchii zaviedli vlakovú poštu v roku 1850 a postupne sa tu rozvinuli dva druhy vlakových pôšt, a to „konduktorská“ a „úradnícka“. Konduktorská bola vývojovo staršia a pri nej išlo o sprievod vriec a balíkov bez toho, aby sa so zásielkami cestou čokoľvek robilo. Konduktor (sprievodca) na staniciach len prijímal a vypravoval závery. Úradnícka, alebo tzv. vlaková pošta vyššieho stupňa, zásielky počas jazdy vlaku aj triedila.
Vlaková pošta používala najskôr dvojnápravové železničné vozne, ale už po roku 1858 ich nahrádzali modernejšie a väčšie štvornápravové vozne. Časť interiéru poštových vozňov tvorila výpravňa uzáverov, kde sa spracúvali listové zásielky. Bola zariadená triednicami, držiakmi na vrecia, pracovnými stolmi a rôznymi úradnými pomôckami vrátane poštových podacích pečiatok. Druhá, oddelená časť vozňa, slúžila na prepravu balíkov. Pojazdným poštovým úradom všeobecne a teda aj vlakovým poštám sa hovorilo aj „ambulantná pošta“. Pre mobilné pracovisko sa výraz „ambulance“ objavuje po prvýkrát pri Napoleonovej armáde pre pomenovanie mobilného obväziska. Francúzi preniesli tento výraz ako prví aj pre označenie svojich vlakových pôšt, ktoré nazývali „Boureaux ambulants“, čo znamenalo Pojazdný úrad. V habsburskej monarchii sa spočiatku zaužíval výraz „Fahrendes Postamt“. Neskôr sa používal aj termín „Postambulance“.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v júli 1914 Rakúsko – Uhorsko okamžite aktivovalo poľnú poštu, ktorá sprostredkúvala písomný styk medzi civilným zázemím a vojakmi na fronte. Na železnici začal platiť vojenský cestovný poriadok, počet vlakových pôšt bol zredukovaný. Preto sa armáda rozhodla zaviesť vlastné armádne vlakové pošty s personálom a využiť tak najväčšiu výhodu vlakovej pošty – rýchlu prepravu poštových zásielok. S vlakovou poštou bola úzko spätá aj poľná pošta československých légií v Rusku, organizovaných vojenských útvarov sformovaných z českých a slovenských zbehov na východnom fronte. Osem vozňov s posádkou bolo nasadených na štyroch úsekoch: Čeľabinsk – Syzraň, Čeľabinsk – Omsk, Omsk – Krasnojarsk a Krasnojarsk – Irkutsk. Pozdĺž tratí vznikali v jednotlivých staniciach poštové úrady, kde si poštu preberali určení zástupcovia legionárskych oddielov alebo boli odtiaľ k vzdialenejším jednotkám vysielaní poštoví kuriéri. Prvý vozeň vlakovej poľnej pošty vyšiel zo stanice v Čeľabinsku ráno 17. septembra 1918. Zariadenie vozňa tvorili priehradky na listy, stôl a piecka na kúrenie. Posádka v počte dvoch mužov mala k dispozícii na prácu dva hárčeky papiera a dve polovice atramentovej ceruzky a na obranu pušky a ručné granáty. Činnosť poľnej pošty československých légií bola ukončená až v roku 1921.
Veľké ťažkosti pri preprave pošty železnicou krátko po prvej svetovej vojne spôsoboval najmä nedostatočný počet a žalostný stav železničných poštových vozňov. Vo vojnových rokoch boli zle udržiavané a niekoľko desiatok ich bolo starších ako 50 rokov. Najhoršia situácia nastala na Slovensku, keď odchádzajúci maďarskí úradníci posielali vozne vlakových pôšt do Maďarska.
Už v novembri 1918 však prepravovala listové a balíkové zásielky vlaková pošta na úseku Veselí nad Moravou – Devínske Jazero. V decembri 1918 bola na príkaz vládneho referenta pre dopravu Kornela Stodolu zriadená vlaková pošta z Trenčianskej Teplej do Žiliny. Medzi dvomi svetovými vojnami sa pri organizácii vlakových pôšt v Československu presadil tzv. „radiálne vetvový systém“. V ňom boli všetky poštové úrady v dosahu trasy vlakovej pošty na ňu napojené. Vzdialenejšie poštové úrady vypravovali k najbližšej železničnej stanici cestný kurz vo forme pešej pochôdzky alebo konského poťahu. Vlaková pošta preto vytvárala záver, t. j. súhrn spracovaných zásielok, pre všetky poštové úrady na ňu napojené. Situácia s poštovými vozňami sa zlepšila až po roku 1925, kedy zástupcovia Československej pošty začali objednávať u tuzemských výrobcov nové vozne.
Po vyhlásení samostatného štátu 14. 3. 1939 (oficiálne názvy: do 21. 7. 1939 Slovenský štát, potom až do zániku v máji 1945 Slovenská republika) pristúpila slovenská poštová správa k reorganizácii poštovej siete, ktorá zohľadňovala novú štátoprávnu a geografickú situáciu. Hlavnou železničnou traťou a chrbtovou kosťou vlakových pôšt sa stalo spojenie Bratislavy cez Žilinu s Prešovom. Na túto trať sa napájali ďalšie vlakové pošty. Zriadených bolo celkom 43 vlakových pôšt s novým číslovaním jedno a dvojmiestnymi číslami od 1 do 75, pričom nie všetky čísla boli obsadené. Vypuknutie Slovenského národného povstania prerušilo železničné spojenie medzi západnou a východnou časťou Slovenskej republiky. Na povstaleckom území stredného Slovenska podliehali železnice Poverenníctvu dopravy, ktoré bolo podriadenou zložkou Slovenskej národnej rady. Zostalo tu iba desať vlakových pôšt podliehajúcich predstavenstvám Zvolen 2 (vlp. č. 31 – 38) a Brezno nad Hronom (vlp. č. 71, 72). Postupným okliešťovaním povstaleckého územia dochádzalo k skracovaniu ich trás, ba až k zániku niektorých poštových spojov.
Prevádzka povstaleckých železníc a tým aj vlakových pôšt definitívne skončila 27. októbra 1944 po ústupe povstalcov do hôr. Posádky vlakových pôšt v období Slovenského národného povstania preukázali vo viacerých prípadoch mimoriadnu osobnú statočnosť. Príkladom je odvážny čin posádky vlakovej pošty č. 37 na trati Margecany – Zvolen, ktorá po ťažkých bojoch pri Telgárte (24. 9. 1944) poskytla pomoc raneným vojakom a prepravila ich vo vozni vlakovej pošty do Brezna. Po vojne veľký význam poštovej prepravy po železnici zostal zachovaný, keď pokrývala takmer všetky železničné trate v Československu. Už v rokoch 1949 – 1951 bolo vyrobených niekoľko desiatok nových dvojnápravových aj štvornápravových vozňov. Pošta naplánovala od roku 1948 postupný prechod na „radiálne uzlový systém“ prepravy pošty. Hlavné prepravné uzly boli vybudované v dopravne významných mestách. Na Slovensku v Bratislave, Zvolene a Košiciach. Na ne boli naviazané oblastné, vnútrooblastné, mestské, okresné a okrskové prepravné uzly. V prepravných uzloch sa zásielky aj triedili, väčšinou už neboli smerované priamo z poštového úradu na vlakovú poštu, ale na príslušný prepravný uzol, ktorý ich vytriedil a smeroval na ďalšiu prepravu. Cieľom bolo, aby sa v ambulantných poštách spracúvalo čo najmenej zásielok. Hlavná činnosť sa mala odohrávať v prepravných uzloch, ambulancie mali zaisťovať najmä prepravu medzi týmito uzlami. Tie pošty, ktoré boli pred tým napojené priamo na vlakovú poštu, boli teraz k uzlom napojené okružnou jazdou bežného cestného kurzu. Systém predpokladal úzke kontakty medzi železnicou a poštou, preto sa zodpovední zamestnanci pošty mohli vyjadrovať k problematike radenia poštových vozňov vo vlakovej súprave, k náväznosti poštových kurzov aj k časovému limitu zastavenia vlaku na železničnej stanici potrebnému na vyloženie a naloženie zásielok.
Železničné poštové vozne vyrábali pre Československú poštu dlhé roky vagónky Brno Královopolská, Tatra Kopřivnice, Tatra Kolín a Tatra Studénka. Dosluhujúcimi druhmi ešte slúžiacich vozňov boli dvojnápravové poštové vozne radu F. Najrozšírenejším druhom poštových vozňov sa stali štvornápravové vozne radu Fa. V roku 1961 boli zakúpené poštové vozne vyrobené v Nemeckej demokratickej republike, výrobky vagónky v Bautzene. Vagónka Studénka vyrobila v rokoch 1984 – 1985 200 kusov vozňov radu Postw a uzavrela tak históriu výroby železničných poštových vozňov v Československu. Do posádky poštového vozňa v tomto období patril vedúci, ktorý viedol prepravnú dokumentáciu a triedil doporučené a cenné zásielky, ďalším členom bol manipulant, ktorý otváral a zatváral vrecia a triedil veľké kusy doporučených zásielok. Výpravca záverov prijímal a vypravoval nákladné predmety v sklade a triedil ich do príslušných skupín. Otváral aj obyčajné listové vrecia a triedil ich obsah. Triedič triedil zväzky obyčajných listových zásielok. Toto bolo najčastejšie zloženie posádky, avšak počet jej členov sa menil podľa druhu poštového kurzu a mohlo v nej byť až osem zamestnancov. Práca poštového ambulanta sa vyznačovala dynamickosťou, predpokladala dôkladnú znalosť geografie Československa aj fyzickú zdatnosť.
K zásadným zmenám v organizácii poštovej prepravy došlo začiatkom 90. rokov 20. storočia. Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 spôsobil rozdelenie poštovej prepravnej siete a vyvolal zmeny v poštovom styku medzi Českou a Slovenskou republikou. Zavedenie jednotnej technológie spracúvania poštových zásielok v štyroch spracovateľských centrách – pošta Bratislava 022, pošta Zvolen 2, pošta Žilina 2, pošta Košice 2 so strojovým triedením a spracúvaním poštových zásielok na automatických triediacich linkách spôsobilo zánik zberných prepravných uzlov aj okresných prepravných stredísk. Predĺžila sa doba prepravy poštových zásielok z D + 1 na D + 2 a preto už nebolo nevyhnutné spracúvať zásielky počas jazdy vlaku, čo malo za následok postupné klesanie počtu vlakových pôšt. V rokoch 1993 – 1994 sa v poštovej prepravnej sieti pohybovalo 23 vlakových pôšt. V rokoch 1994 – 1995 to bolo 19 vlakových pôšt, v rokoch 1996 – 1997 už len 15 vlakových pôšt. Ku dňu 1. 7. 1997 boli vlakové pošty na Slovensku zrušené a nahradené úhrnnou prepravou železničnou, pri ktorej dvaja pracovníci prijímali uzávery, uložili ich vo vozni a v cieľovej stanici ich vyložili. Dňa 1. apríla 2000 nakoniec skončila svoju činnosť aj úhrnná preprava železničná a to v súvislosti s prudkým rozvojom kamiónovej dopravy.
Poštové vozne nachádzajúce sa po roku 2000 v majetku Slovenskej pošty, a.s., prevažne radu Postw a Gbkkqs, deponované hlavne na stanici Bratislava – Nové Mesto v počte 13 kusov, boli Komisiou na odpredaj majetku SP, a.s., 19. 9. 2016 odporučené k hromadnému odpredaju formou verejnej obchodnej súťaže vyhlásenej 24. 11. 2016. Aktivity súdobého vedenia SP, a. s., nezostali nepovšimnuté širšej verejnosti zaoberajúcej sa históriou vlakovej dopravy. Predseda Klubu železničných modelárov Matej Benčík sa do obchodnej súťaže zapojil s ponukou na odkúpenie jedného vozňa ambulantnej pošty radu Postw. V súťaži neuspel, keďže SP, a.s., akceptovala len ponuky na odkúpenie všetkých trinástich nadbytočných vozňov, ktoré nakoniec odkúpila za cenu šrotovného česká súkromná firma. Matej Benčík sa však nevzdal a adresoval poštárskej legende SP, a.s., Ľudovítovi Schmidtovi prosbu o pomoc pri záchrane posledných vozňov, jedného radu Postw a dvoch radu Gbkkqs, nachádzajúcich sa na koľajisku v areáli HSS Košice 022. Následne bola táto informácia postúpená predsedovi Komisie na tvorbu zbierok Poštového múzea Martinovi Vančovi. Po jednom z jej zasadnutí v roku 2017 začalo na základe uznesenia členov komisie Poštové múzeum intenzívne komunikovať s pani Ing. Renátou Vrtílkovou, vedúcou HSS Košice 022 ohľadom možnosti získania týchto poštových vozňov do majetku múzea. Za jej výdatnej pomoci, ako aj úsilím mnohých zainteresovaných osôb z prostredia SP, a.s, aj mimo nej, sa nakoniec podarilo v roku 2019 tri poštové vozne získať do majetku Poštového múzea a premiestniť ich do areálu Železničného múzea Slovenskej republiky v Bratislave.
Pozn.
Spracované podľa: Bachratý, M.: Slovensko 1938 – 1945. Poštová história. Bratislava 2020, Zv. 1 a 2.; Čtvrtník, P. – Galuška, J. – Tošnerová, P.: Poštovnictví v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Liberec : Knihy 555, 2008; Časopis Vlaková pošta č. 2/2014 – 1,2,3/2020. Študent, P.: Muzeum vlakové pošty Brno. In: Kollár, Š. – Pančuhová, Z. – Pollák, Š.: Vlaková pošta na Slovensku. Banská Bystrica : Slovenská pošta, š. p., Poštové múzeum. 2000.