VSTUP SLOVENSKÝCH RYTCOV DO ZNÁMKOVEJ TVORBY A VZNIK „SLOVENSKEJ RYTECKEJ ŠKOLY“.
Počas takmer už tridsaťročnej existencie samostatnej slovenskej známkovej tvorby získala Slovenská pošta množstvo prestížnych ocenení v medzinárodnej konkurencii v súťažiach o najkrajšiu poštovú známku Európy a sveta, najkrajší hárček sveta a najkrajšia rytá poštová známka, organizovaných pri medzinárodných výstavách poštových známok, filatelistickými organizáciami, novinármi a pod. Tieto ocenenia sú dôkazom, že naše známky majú vo svete vynikajúce meno. Čím si to zaslúžili?
Zamyslenie nad touto otázkou nás prenesie hlboko do minulosti. Už v 15. storočí poznal svet rytinu, techniku tlače z hĺbky. Jej princípom je rytie ostrých čiar a bodov do kovu, v minulosti predovšetkým do medi. Podnetom k jej vzniku bolo pravdepodobne rytie ornamentov na šperkoch a zbraniach. Objav technológie medirytiny sa stal populárnym aj z dôvodu, že umožňoval talianskym renesančným umelcom produkovať grafické prepisy vlastných diel. Touto technológiou bolo možné detailne a precízne zachytiť aj črty tváre, pričom portrét sa v období renesancie považoval za najlepšie vyjadrenie dôležitosti ľudskej osobnosti a bol u majetných vrstiev spoločnosti veľmi žiadaný. Pre autorov to zároveň znamenalo rýchlejšie šírenie ich tvorby medzi verejnosťou.
Popularita, ktorú grafické spracovanie obrazov súdobých majstrov získalo, motivovalo mnoho ďalších umelcov. Z Talianska sa technika rozšírila do ďalších krajín a čoskoro sa stalo grafické zobrazenie rytinou dominantným.
Pevnosť rytých medených platní však stále menej postačovala pre veľké náklady tlačovín, ktoré si vyžiadalo obdobie priemyselného rozvoja a s ním spojený záujem o tlačené médium. Zatiaľ čo rytím do medi bolo možné vyrobiť len niekoľko tisíc výtlačkov, oceľotlač zniesla desiatky alebo dokonca stovky tisíc výtlačkov. Medzi prvými, ktorí pochopili komerčnú výhodu ocele oproti medeným platniam bol Angličan Charles Heath (1785 – 1848). Rytinu do oceľovej platne sa mu podarilo zrealizovať v roku 1820 a v roku 1840 už boli Charles a Frederick Heathovci zodpovední za rytinu prvej poštovej známky na svete s portrétom kráľovnej Viktórie v hodnote jednej penny, tzv. „Penny black“. K rozšíreniu techniky prispel aj rozvoj priemyselnej ceninovej tlače bankoviek v 19. storočí.
Mimoriadne náročná disciplína oceľorytiny, ktorá od začiatku zaručovala bezpečnosť a ochranu proti falšovateľom, bola využívaná aj v tvorbe česko-slovenských poštových známok, kde bola spojená s používaním hĺbkotlačových technológií. Po dlhé roky bola doménou českých rytcov, ktorí od 50. rokov 20. storočia experimentovali s viacfarebnou rytinou v duchu expresívnych farebných drevorezov Josefa Váchala. Touto unikátnou technikou sútlače troch samostatne vyrytých farebných štočkov boli po prvý raz vydané poštové známky Lidové kroje II. v roku 1956, vytvorené rytcami Státní tiskárny cenin (vznik v roku 1953) Jindrou Schmidtom a Ladislavom Jirkom. Od roku 1965 potom bola táto polygrafická technika ďalej praktikovaná vo forme 5-farebnej oceľotlače najmä pri emisii UMENIE, prezentujúcej významné diela múzeí a galérií. Prvým takto spracovaným dielom bol obraz talianskeho renesančného maliara Tiziana „Toaleta mladej ženy“, ktorý vytvoril ďalší z vynikajúcich českých rytcov Jiří Švengsbír.
K staršej generácii česko-slovenskej grafickej a ryteckej školy zastúpenej najmä Jindřichom Schmidtom (1897 – 1984), Janom Mráčkom (1909 – 1987), Ladislavom Jirkom (1914 – 1986), Jiřím Švengsbírom (1921 – 1983), Josefom Herčíkom (1922 – 1999), Bedřichom Housom (1926 – 2020), Jiřím Boudom (1934 – 2015), Bohumilom Šneidrom (*1936), Milošom Ondráčkom (*1936) sa neskôr pripojila mladšia generácia rytcov reprezentovaná Jaroslavom Tvrdoňom (*1950), Václavom Fajtom (*1952), Pavlom Kovaříkom (* 1953) a Martinom Srbom (*1954), z ktorých mnohí participovali aj na slovenskej známkovej tvorbe v rokoch 1993 – 2000.
V roku 2019 sa umiestnila v súťaži o najkrajšiu rytú známku Európskej únie v Bruseli „Grand Prix de l’Art Philatélique“ na 2. mieste. Zároveň získala ďalšie ocenenie v súťaži o najkrajšiu známku sveta v Madride „Premios Nexofil a los Mejores Sellos del Mundo de 2018“ v kategórii Najlepšia príležitostná tlač roka 2018 (1. miesto) a v kategóriách Najkrajší hárček sveta roka 2018 (3. miesto) a Najkrajšia rytá poštová známka roka 2018 (3. miesto). Ocenenia získala aj v našom domácom prostredí. Zo zbierok Poštového múzea v Banskej Bystrici.
Inštitucionálny základ slovenskej ryteckej školy bol však položený vďaka profesorovi bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, renomovanému grafikovi a tvorcovi poštových známok prof. Albínovi Brunovskému (1935 – 1997). V prostredí poštovej známky, v ktorom pôsobil, videl možnosti a význam zaradenia rytiny do pedagogického procesu na Vysokej škole výtvarných umení a jeho presadením v roku 1990 vytvoril prostredie pre jej vznik. Napriek tomu, že po rozdelení republiky sa už na známkovej tvorbe nepodieľal, pričinil sa o zriadenie samostatného Oddelenia tvorby cenín a rytectva. To od začiatku viedol jeho žiak Martin Činovský (*1953), ktorý má pri zavedení oceľorytiny svoje popredné miesto. Práve na Brunovského podnet sa začal špecializovať na oceľorytinu počas postgraduálneho štúdia na VŠVU (1979 – 1984) pod školiteľským vedením Josefa Herčíka, ktorý mu vštepil zásady oceľorytiny: „Chce to remeselnú zručnosť, znalosť techniky rytia, výtvarné nadanie, znalosť kresby, vizuálnu pamäť a trpezlivosť a kľud“. Prvú ryteckú príležitosť na vytvorenie oceľorytiny česko-slovenskej poštovej známky dostal už v roku 1986 a do rozpadu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v roku 1992 ich vytvoril viac ako 20.
Emisie, ktoré neboli v roku 1993 z dôvodu zmeny štátoprávneho usporiadania vydané česko-slovenským vydavateľom, boli vydané až jeho nástupcami – Slovenskou republikou a Českou republikou. V jednom zo svojich rozhovorov o svojich začiatkoch hovorí: „… chodieval som na debaty s kolegami do Prahy, tam bolo centrum známkovej tvorby a fungovala tam „česká rytecká škola“, do ktorej som ako prvý Slovák v tomto odbore vstúpil“. Svoje skúsenosti potom odovzdal ďalším slovenským rytcom Františkovi Horniakovi (*1956) a Rudolfovi Cigánikovi (*1961), ktorých je možné považovať za základné „piliere“ slovenskej známkovej tvorby.
František Horniak zúročil poznatky s umeleckým stvárnením kovu počas štúdia na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici nástupom na Technickú ústredňu spojov v Bratislave v roku 1981, kde sa zamestnal ako rytec pečiatok. Neskôr robil vlastné návrhy príležitostných pečiatok a ryl ich do mosadze. Príležitostná pečiatka s novo začleneným obrazovým motívom sa začala radiť medzi výtvarné disciplíny – poštovú úžitkovú grafiku, ktorej bol František Horniak hlavným predstaviteľom. Záujem o oceľorytinu (tlač z hĺbky), hoci ide o rozdielnu techniku a spôsob stvárnenia ako u pečiatkovej tvorby (tlač z výšky), potreba ďalšieho oceľorytca pre zvládnutie samostatného vydávania celoročnej emisnej činnosti novovzniknutej Slovenskej republiky a nadviazanie priateľstva s Martinom Činovským priviedla Horniaka k realizácii poštových známok. Do známkovej tvorby vstúpil tesne pred rozdelením republiky v roku 1991, ryteckými prepismi obrazových motívov obálok prvého dňa vydania (FDC).
www.pofis.sk.
Rudolf Cigánik sa do známkovej tvorby zapojil tiež tesne pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky ako talentovaný absolvent grafickej špeciálky Albína Brunovského. Jeho návrh poštovej známky Vianoce 1991 síce nebol vybraný pre realizáciu česko-slovenskej známky, neodradilo ho to však od ďalšej tvorby. Využil svoje skúsenosti v oblasti farbeného drevorezu, ktoré realizoval vo svojej diplomovej práci, ktoré mu otvorili cestu do sveta oceľorytiny, pričom nadviazal podobne ako František Horniak na svoje štúdium na kremnickej „šupke“. Hoci sa rytecky realizoval v známkovej tvorbe až po vzniku Slovenskej republiky, jeho osobité prepojenie úlohy výtvarníka a rytca zároveň, je pre ňu veľkým prínosom.
Najmladšia generácia slovenských rytcov je tvorená absolventmi oddelenia rytectva poštových cenín Martina Činovského na VŠVU v Bratislave predovšetkým Arnoldom Fekem (*1975) Jurajom Vitekom (*1976) a Vieroslavom Ondrejičkom (*1976). Všetci traja prví absolventi tohto oddelenia však v rozmedzí rokov 2009 – 2011, ukončili z rôznych dôvodov svoju aktívnu činnosť v oblasti tvorby poštových známok. Napriek tomu sa v tomto období podarilo v oblasti rytectva cenín presadiť Jozefovi Česlovi (*1977), žiakovi prof. Dušana Kállaya na oddelení ilustrácie VŠVU a Ľubomírovi Žálcovi (*1980), ktorý u doc. Činovského absolvoval v rokoch 2007 – 2009 postgraduálne štúdium.
Spracované podľa: Paulinyová, A.: Známka a známková grafika (12). In: Zberateľ, 2007, č. 7, s. 24-25; Paulinyová, A.: Známka a známková grafika (13). In: Zberateľ, 2007, č. 9, s. 20-21; Paulíniová, A.: František Horniak: Delineavit & Sculpsit (Svet známok: world of stamps). Bratislava : Slovart, 2012; Vančo, M.: Rudo Cigánik – V tieni znám(ky). Zohor : Kníhtlač Gerthofer, 2011; Říha, M. – Kramář, J.: 100 let 534 autorů. 100 let Poštovního muzea. Výtvarné návrhy poštovních známek z let 1918 – 2018. Praha : Česká pošta, 2018.
Autor: Monika Poliaková, kurátorka zbierky rytých pomôcok, Poštové múzeum